Zatím žádné komentáře

Vieš prečo je taká?

S priateľom a mladšou dcérou sme na ceste domov zo záhrady, lebo sa chystá pršať a na dnes už končíme. My ideme pešo a ona si spokojne šliape na bicykli. Spieva si pritom pesničku o tom, ako nevadí, že zmokneme, lebo nás znovu slniečko usuší.

Za sebou si ťahá vozík, v ktorom sa vezú jej obľúbené hračky. Bez nich sa nepohne ani na krok!

Už nás nebavilo mať plné ruky jej hračiek, na ktoré treba dávať pozor. Na nejaký dohovor typu „Zober si len koľko unesieš!“, reagovala: „Ale veď to sú moje deti, im by bolo za mnou smutno!“, sprevádzané nejakou stráááášne smutnou grimasou. 😀
Tak mi napadlo pripevniť jej za bicykel vozíček, ktorý slúži na uskladnenie aspoň kúska „bordelu“ v podobe váľajúcich sa dôležitých vecí všade kam oko dohliadne.

Nápad mal veľký úspech u všetkých zúčastnených. My konečne nemáme ruky vyťahané ako opice a dieťa je šťastné, že má zo sebou všetko, čo potrebuje. Pri tom pohľade na to, čo sa rúti pred nami, sa na seba usmejeme a priateľ položí otázku: „Vieš prečo je taká? Lebo my jej všetko dovolíme! – Ako to myslíš?“ – spýtam sa v obave, či je to výčitka alebo čo. Lebo si nemyslím, že by sme jej dovolili úplne všetko.

Aby som lepšie pochopila, priateľ svoju úvahu rozvinul – povedal príklad, ako dnes sedel vo svojej dielničke na stole a kamoš mu povedal, že sa snaží svoje dieťa odnaučiť, aby sedávalo na stole, že na stole sa nesedí. Priateľ mu odpovedal, že sa mu na stole sedí dobre, veď to je jedno. (Priateľ je ale špeci prípad, jemu je pohodlne aj na stoličke v tureckom sede na jednej nohe. 😀

„Ahá, takto to myslíš!“ – pochopila som a spomenula si na obdobie, kedy dcéra sedávala na nočníku na stole v obývačke, keď pozerala rozprávku a chcelo sa jej čúrať, kakať. Jemu sa to vtedy zdalo byť už moc…

S odstupom času mi došlo, že máme telku dosť vysoko a zle na ňu vidí, keď sedí na zemi. Logické,nie?

Lenže v tom čase nemala ešte takú slovnú zásobu, aby nám svoje konanie ozrejmila. Iba sa hnevala, keď sme ju dali na zem, a znovu tam vyliezla.Áno, ten malý človek je taký veselý a šťastný a je mu úplne „u nočníku“, čo si o ňom kto myslí. Zastavuje sa pri ľuďoch na ulici, ukazuje im plyšiakov natlačených vo vozíku a prezrádza ich mená. „Svoje deti“ chce mať stále zo sebou, lebo sú to ešte malé šteniatka a koník a vzájomne by im bez seba bolo smutno.A pravdupovediac, keby sme na seba mali málo času – napriklad len hodinku večer a občas víkend v prípade, že by chodila škôlky a ja do práce – mne by bez nej bolo smutno tiež.

Komentáře jsou uzavřeny .