Mám na to?

Bebe — Mon, 19 Jun 2017 11:36:07 +0000

Keď som zistila, že veľa rodičov doma vzdelávaných detí, sú vysokoškolákmi alebo dokonca samotnými učiteľmi, celkom mi zamrzol úsmev na perách! Som aj ja schopná a kompetentná viesť svoje dieťa rovnako ako vzdelaní rodičia? Nebude tým moje dieťa trpieť, že nemám vysokoškolský titul alebo že nie som dostatočne vzdelaná? Asi nikoho nebude zaujímať, že mňa škola nebavila a že by som sa celé detstvo radšej hrala a rýpala v blate, než počúvala bla bla bla – rozumej informácie, ktoré ma v ten čas príliš nezaujímali, alebo som chodila do školy zo strachom, že zas bude nejaká hodina s učiteľom, ktorý sa na nás pozeral ako na blbé decká a chcel nás donútiť zlými známkami, aby sme si danú látku zapamätali. Lenže čo ak chcem práve preto svoje dieťa od týchto vecí ušetriť a nezhnusiť mu učenie na celý život? Je to výzva bez záruky, ze trafim do cieľa. Na druhej strane, keď sa to tak vezme, ja ešte aj teraz, v dospelosti, ak ma voľačo zaujme, hltám všetky dostupné informácie a tie nedostupné zas vymámim od ľudí, ktorí ich majú. Tak prečo by to nedokázalo aj moje dieťa? Často sa upokojujem tým, že vidím ako sa dcéra učí a zaujíma o veci, a pritom nenavštevuje škôlku.

Počas komplikovaného pôrodu sa mojej dcérke Dorotke, okrem iných nepríjemností, „prihodila“ aj zlomenina humeru (ramennej kosti). Pri neviem koľkej kontrole v poradí u lekárky si túto informáciu zapamätala a za nejaký čas sa ma spýtala, že čo to je a čo sa jej to stalo? Tak som jej celú situáciu opísala, ukázala som jej sadru, ktorú mala na rúčke a ktorú si jej tatino odložil ako hrdinský artefakt. Keď sa ma Dorotka stále pýtala, či aj v bruchu máme kosti a kde všade ich máme, tak sme si spolu pozreli kostru človeka a na jej malom telíčku sme si ukazovali kosti podľa obrázku. Na upozornenie, aby mačke nestúpila na chvost, pretože by ju to bolelo, zahlásila,že vie, lebo aj tam má mačka kosti. A hneď aj chcela vidieť na obrázku kostru mačky. Popritom spod obrázkov vyčítala, že nám v tele koluje krv a že v hlave máme mozog. O tom, samozrejme, informovala každého, kto k nám prišiel.

Všetko, čo viem svojej Dorotke ponúknuť som JA – síce nedokonalá, ale milujúca matka s otvorenou náručou a s pochopením. Ale tiež svoju dušu „dieťaťa“, ktorá je pripravená na všetky tie dcérkine bláznovstvá, svoj zmysel pre humor, bezpečie rodinného kruhu a pozitívny pohľad na svet, ktorému ma naučila práve ona. Pre niekoho je to možno málo, niekto ale nemá ani len to a veľmi po tom túži. A „sprostá“ zas až taká hádam nie som – máme doma predsa knihy, internet a ochotných priateľov. 😀 Takže áno, aj ja mám obavu ako to spolu s Dorotkou zvládneme… Zároveň sa ale teším na to, ako spolu budeme objavovať svet a ja sa pritom tiež čo-to nové naučím, poprípade oprášim to, čo mi už dávno vyfučalo z hlavy.

Original article: Mám na to?

Vieš prečo je taká?

Bebe — Sun, 11 Jun 2017 08:29:27 +0000

S priateľom a mladšou dcérou sme na ceste domov zo záhrady, lebo sa chystá pršať a na dnes už končíme. My ideme pešo a ona si spokojne šliape na bicykli. Spieva si pritom pesničku o tom, ako nevadí, že zmokneme, lebo nás znovu slniečko usuší.

Za sebou si ťahá vozík, v ktorom sa vezú jej obľúbené hračky. Bez nich sa nepohne ani na krok!

Už nás nebavilo mať plné ruky jej hračiek, na ktoré treba dávať pozor. Na nejaký dohovor typu „Zober si len koľko unesieš!“, reagovala: „Ale veď to sú moje deti, im by bolo za mnou smutno!“, sprevádzané nejakou stráááášne smutnou grimasou. 😀
Tak mi napadlo pripevniť jej za bicykel vozíček, ktorý slúži na uskladnenie aspoň kúska „bordelu“ v podobe váľajúcich sa dôležitých vecí všade kam oko dohliadne.

Nápad mal veľký úspech u všetkých zúčastnených. My konečne nemáme ruky vyťahané ako opice a dieťa je šťastné, že má zo sebou všetko, čo potrebuje. Pri tom pohľade na to, čo sa rúti pred nami, sa na seba usmejeme a priateľ položí otázku: „Vieš prečo je taká? Lebo my jej všetko dovolíme! – Ako to myslíš?“ – spýtam sa v obave, či je to výčitka alebo čo. Lebo si nemyslím, že by sme jej dovolili úplne všetko.

Aby som lepšie pochopila, priateľ svoju úvahu rozvinul – povedal príklad, ako dnes sedel vo svojej dielničke na stole a kamoš mu povedal, že sa snaží svoje dieťa odnaučiť, aby sedávalo na stole, že na stole sa nesedí. Priateľ mu odpovedal, že sa mu na stole sedí dobre, veď to je jedno. (Priateľ je ale špeci prípad, jemu je pohodlne aj na stoličke v tureckom sede na jednej nohe. 😀

„Ahá, takto to myslíš!“ – pochopila som a spomenula si na obdobie, kedy dcéra sedávala na nočníku na stole v obývačke, keď pozerala rozprávku a chcelo sa jej čúrať, kakať. Jemu sa to vtedy zdalo byť už moc…

S odstupom času mi došlo, že máme telku dosť vysoko a zle na ňu vidí, keď sedí na zemi. Logické,nie?

Lenže v tom čase nemala ešte takú slovnú zásobu, aby nám svoje konanie ozrejmila. Iba sa hnevala, keď sme ju dali na zem, a znovu tam vyliezla.Áno, ten malý človek je taký veselý a šťastný a je mu úplne „u nočníku“, čo si o ňom kto myslí. Zastavuje sa pri ľuďoch na ulici, ukazuje im plyšiakov natlačených vo vozíku a prezrádza ich mená. „Svoje deti“ chce mať stále zo sebou, lebo sú to ešte malé šteniatka a koník a vzájomne by im bez seba bolo smutno.A pravdupovediac, keby sme na seba mali málo času – napriklad len hodinku večer a občas víkend v prípade, že by chodila škôlky a ja do práce – mne by bez nej bolo smutno tiež.

Original article: Vieš prečo je taká?

Bebe – SvobodaUčení.cz

Mám na to?

Vieš prečo je taká?