Na to, aby zostali zachované pravidlá zaručujúce slobodu pre každý ľudský kultúrny druh, je potrebná najmenšia možná vzorka reprezentantov kultúr, ktorá dokáže zabrániť vzniku kultúrneho monopolu.

Tento pohľad na vzdelávanie vám už nedovolí pokojne spávať! 

ZHRNUTIE

Na záver by som rád ešte raz zhrnul podstatné myšlienky tejto vízie, ale použil pritom inú interpretáciu v snahe priblížiť sa k čo najširšiemu publiku. Napriek tomu, že píšem slovensky a prihováram sa v tomto jazyku, naše mysle chápu rozdielne, používajú inú “materinskú” reč. Niekto ju má stručnú-jasnú-vecnú, iný poetickú, ďalší filozofickú či odbornú. Dúfam, že pre väčšinu z vás to bude akási skúška správnosti z porozumenia doterajšieho textu a zároveň zhrnutím kľúčových myšlienok Slobodného vzdelávacieho trhu.

• Zhodneme sa v tom, že sa na jednotnej kultúre vzdelávania nezhodneme

Na začiatku to bolo konštatovanie, že prirodzenou povahou ľudstva je kultúrna diverzita. Rozdielne máme osobné kultúry i skupinové a buď sa budeme usilovať odstrániť všetky rozdiely podľa jednej kultúrnej šablóny, ktorú nám povedzme nadiktuje nejaká autorita, alebo sa budeme usilovať tieto rozdiely akceptovať a kultúru chápať ako priestor slobody nielen pre vybranú či samozvanú autoritu, ale pre všetkých.

Keďže sa na autorite pri takejto rozdielnosti nedokážeme všetci zhodnúť, zostáva nám buď samozvaný svetový diktátor, alebo sa dokážeme zhodnúť na niekoľkých univerzálnych pravidlách, ktoré budú chrániť a zachovávať slobodu každej kultúry s výnimkou tej, ktorá je zameraná na potláčanie ktorejkoľvek inej kultúry, alebo kultúr.

• Štát ako garant slobody zlyháva – je podplatiteľný

Ak by sme sa aj dohodli na tých “desatoro” pravidiel, ktoré by chránili a zachovávali slobodu pre každého, kto bude garantom a strážcom týchto pravidiel slobody? Poveríme tým nejaký štátny orgán? Môžeme, ale už zo skúsenosti vieme, že štát v dnešnej podobe nie je spoľahlivým garantom. Je zraniteľný – ťažko dokáže odolať korupcii, či klientelizmu. Štát by teda chránil a aj to robí, že chráni slobodu len pre vyvolených – a výsledkom je opäť smerovanie ku kultúrnemu monopolu.  

• Garancia na princípe Noemovej archy

Najistejším garantom slobody každej kultúry by musel byť nejaký orgán zložený zo zástupcov každej kultúry s tým, že každá kultúra by bola zastúpená rovnakým počtom hlasov. Bola by to akási Noemova archa, v ktorej podľa biblického príbehu Noe uchoval po 1 páre z každého živočíšneho druhu. Každý živočíšny druh v podstate predstavuje jedinečnú kultúru. Inými slovami, Noe vytvoril vzorku kultúrnej diverzity zvieracej ríše.

Vnímavý pozorovateľ si isto všimne, že nielen zvieracia ríša, ale aj celá príroda na princípe Noemovej archy funguje. Je to multikultúrny svet nastavený tak, že nie je možné, aby niektorá z kultúr získala absolútnu prevahu a dosiahla stav kultúrneho monopolu. Ak by sa to raz aj stalo, bude to najskôr pričinením človeka. Príroda však zatiaľ funguje ako multikultúra a ako to dokáže, je zatiaľ záhadou aj pre vedu. Neobjavila nejakého tvora, či druh, ktorý by prírodu reguloval tak, aby bola zachovaná druhová diverzita organizmov. Čo však vie celkom presne, že podmienky a zákony prírody zaručujú výber tých najlepších jedincov svojho druhu pre rozmnožovanie. Podľa legendy aj Noe dostal príkaz vybrať najlepší pár z každého druhu.

• Ľudstvo nie je jeden živočíšny druh

Ak pripustíme, že ľudstvo nie je jeden živočíšny druh, ale spoločenstvom rôznych “druhov človekov”, teda ľudských kultúr, potom môže byť princíp Noemovej archy použiteľný, pretože “právo” na vstup do Noemovej archy mal každý živočíšny druh, nielen niektoré vybrané druhy. V prípade ľudstva ale zostáva otázkou, podľa akých kritérií určiť “ľudské druhy”? Pokiaľ platí predpoklad, že každý jedinec je osobitným ľudským druhom, Noemova archa by sa musela zaplniť asi 7 miliardami ľudí. Bolo by to možno ideálne, ale rozhodne nie praktické. Naštastie, myslím, že to nie je ani potrebné. Na to, aby zostali zachované pravidlá zaručujúce slobodu pre každý ľudský kultúrny druh, je potrebná najmenšia možná vzorka reprezentantov kultúr, ktorá dokáže zabrániť vzniku monopolu. V tomto prípade to môžu byť kultúry, ktorých hodnoty sa vylučujú, alebo stoja na opačných póloch a tvoria polaritu.

• 4D kultúrneho vzdelávacieho priestoru alebo “fyzika stavby Noemovej archy”

Ak by sme chceli v počítačovom programe vytvoriť virtuálny priestor s použitím fyzikálnych zákonov, pracovali by sme v 3D. Ak máte trochu priestorovú predstavivosť, boli by to nejaké číselné osi x,y,z, ktoré sa pretínajú v bode 0 a chceli by sme povedzme zostrojiť guľu so stredom v bode 0 a polomerom napríklad 5 jednotiek. Plášť gule by sa v takom prípade pretínal na osi x v bode 5 a v bode -5, rovnako aj na osi y a z. Vznikli nám takto tri páry polarít, ktoré vymedzujú plášť gule. Na to, aby sme však vyrobili reálnu guľu, predstavme si napríklad bublifuk, potrebujeme ešte jeden rozmer, ktorý sme pri nákrese alebo počítačovej grafike prehliadli. Štvrtým rozmerom a polaritou je sila, ktorá plášť gule udržuje v bodoch plus-mínus 5. Je to pomer odstredivej a dostredivej sily. Buď sú sily vyrovnané a guľa je stabilná, alebo preváži odstredivá sila a guľa sa bude rozpínať (vzduch, ktorým tvoríme bublinu), ak preváži dostredivá sila, guľa sa bude scvrkávať.  Do hry samozrejme vstupuje aj pevnosť, pružnosť či priepustnosť plášťa gule. A tiež tepelné a chemické zákonitosti. K tomu sa ale možno vrátim na inom mieste.

Podobnú polaritu môžeme nájsť aj v prípade fyziky svetla. Biele svetlo, napríklad pri dúhe, sa nám rozloží na 6 spektrálnych farieb, ktoré predstavujú 3 dvojice opozitných farieb. Keby sme ich chceli vsadiť na osi x,y,z, v kladných číslach by sme mali teplé a v záporných studené farby. Štvrtým rozmerom by bola polarita medzi bielou ako zdrojom svetla zo stredu pomyselnej gule (napríklad Slnko) a čiernou tmou (vonkajší vesmír).

Každé prirovnanie “kríva na jednu nohu”, v tomto prípade som po nich siahol ako po možnej interpretácii niečoho, čo je neuchopiteľné slovami či ľudským rozumom, a predsa to pôsobí a prejavuje sa v rôznych oblastiach života. Ten istý princíp ovláda fyziku telies, svetla,  organizmov, spoločenstiev, kultúry, a teda aj vzdelávania.

Keby sme chceli podobný princíp uplatniť v oblasti vzdelávacích kultúr, analógiou by mohlo byť akési 4D princípov kultúrneho vzdelávacieho prostredia. Prvá polarita –  regulácia vs. nativácia, druhá subsidiarita vs. autonómia, tretia kooperácia vs. konkurencia a štvrtý rozmer, ktorý predstavuje polaritu “odstredivých a dostredivých” síl je exkluzivita verzus inkluzivita. Prvé tri polarity akoby tvorili “plášť gule” a štvrtá udržuje rovnovážny pomer síl medzi vnútornou a vonkajšou stranou plášťa.

• Tri poschodia Noemovej archy

Ak mal podľa biblického príbehu Noe vybrať z každého druhu zvierat po jednom páre, potom musel vytvoriť jeden priestor pre suchozemské živočíchy, druhý pre vodné živočíchy a tretí pre vtáctvo. Vo fyzikálno-chemickom svete by sme mohli hovoriť o pevných, kvapalných a plynných látkach. Ak by mal vzniknúť vzdelávací priestor v podobnom duchu, v prenesenom význame by bol pre suchozemské, vodné a vzdušné “ľudstvo”. K suchozemskému  priestoru by inklinovali praktici, ktorí takpovediac stoja na pevnej zemi. Vo vzdušnom priestore na treťom poschodí by sa dobre cítili myslitelia-básnici-výskumníci, ktorí radi “poletujú” vo svojich myšlienkach a víziách s hlavou v oblakoch. A medzi nimi vodné prostredie na druhom poschodí by priťahovalo akademikov, ktorí sa cítia v mori informácií rovnako ako ryby vo vode.

No a keď už som začal s tými prirovnaniami, tak ich dokončím aj pri subjektoch vzdelávania.

• Subjekty vzdelávania alebo Noemova rodina

To, čo som doteraz vymenoval, tvorí konštrukciu pomyselnej vzdelávacej archy ako životného prostredia pre Noemovu rodinu – subjekty vzdelávania. Noe mal podľa legendy postaviť archu ako dočasnú plávajúcu pevninu, kam mal uchýliť vzorku najlepšieho z prírody vtedajšieho sveta, ktorý mal byť zničený. On sám však mal predstavovať vzorku toho najlepšieho z vtedajšieho ľudstva. Boh v pozícii “odberateľa” vyskúšal ľudstvo pomocou svojej “certifikačnej agentúry” a ten certifikát získal Noe. Zvyšok ľudstva skúškou neprešiel. Primárne bol teda poverený byť “odberateľom” toho najlepšieho z vtedajšieho sveta. On vyberal a teda udeľoval “certifikát” pre vstup do archy, ktorú postavil, ďalším tvorom. Na archu mal vziať to najlepšie pre budúci popotopný svet. Okrem tvorov si vybral aj partnerku ženu a matku dieťaťa v jednom. Aby nový svet mohol zaplniť potomstvom svojej kvality, potreboval aj niekoho, kto to potomstvo bude sprevádzať poznávaním a privedie ho k niekomu, kto ho preskúša či obstálo pred “odberateľom”. Ak Noe obstál, na jeho úspechu sa museli podieľať všetky spomínané subjekty – on ako dieťa, rodičia, učitelia, skúšajúci i odberateľ. A museli byť vo vtedajšom svete najlepšími, keďže uspel.

Takže nielen najlepšia vzorka vtedajšej živej prírody, ale aj vzorka najlepšej ľudskej rodiny a jej členov. Tí predstavujú vzory životných rôl človeka. Narodí sa a stáva sa dieťaťom a počas života prechádza v sprievode rodiča, učiteľa (poskytovateľa vzdelávacieho prostredia), cez skúšky certifikačnej agentúry k odberateľovi. Či ale o tomto hovorí aj legenda o Noemovi, nemám informácie, len ju rozvíjam. V každom prípade, ak niečo v dnešnom svete zlyháva, je to nerovnováha v právomociach jednotlivých subjektov. Napríklad, že dieťa je objektom výchovy, lebo mu boli odňaté právomoci napríklad rodičmi, učiteľmi, agentúrou, či odberateľom. Ten možno upustil od kritérií, ktorým Noe musel vyhovieť. Noemova archa predstavuje vzorku ešte celistvého sveta, celistvého človeka a spoločnosti. I dnes sa rodia deti celistvé a každé z nich má v sebe obraz Noemovej archy. Záleží aj od nás dospelých, či deti necháme vyvíjať sa podľa jej vzoru, alebo ich už v skorom veku necháme napospas silám “zničeného” sveta. Slobodný vzdelávací trh je obnovením “Noemovej archy”, ktorá chráni a podporuje celistvosť dieťaťa i spoločenstva, a ktorá tvorí tržnicu a celý SVT. Dá sa povedať, že Slobodný vzdelávací trh nesie DNA Noemovej archy.

Touto vetou by som mohol celé svoje dielko uzavrieť a poďakovať vám za pozornosť, ktorú ste tejto vízii venovali. Zároveň vás vyzvať, aby ste mi dali nejakú spätnú väzbu, čo vás najviac zaujalo, v čom bolo prínosom pre vaše poznanie, čím vás obohatilo?

A samozrejme, poteším sa vašim pripomienkam, návrhom, dobrej kritike, ktorá víziu posunie k lepšiemu.  Priebežne sa tu už niektoré pokusy objavili, aj za ne som vďačný. V nasledujúcich dodatkoch sa k nim budem vracať. Často vám nebolo celkom jasné napríklad, čo si pod pojmom sloboda a nezávislosť predstavujem, alebo prečo odporúčam, aby sa deti do 18 rokov vzdelávali v inkluzívnom prostredí a len pozvoľna prechádzali do exkluzívneho. Alebo načo je dobrá Rada SVT a či by to nešlo aj bez nej? Či by nestačilo iba vytvoriť voľný priestor a ostatné nechať na dopyte a ponuke? Prečo som taký zaťažený proti vzniku kultúrnych monopolov? Takisto zaznela pripomienka, že som nie dostatočne podrobne vysvetlil na príkladoch, ako bude fungovať Rada SVT  a o čom bude rozhodovať, akú váhu budú mať jej rozhodnutia?

Buďte teda v očakávaní ďalších pokračovaní, ďakujem za podporu a záujem!

Nechajte sa inšpirovať a vyprovokovať k fantázii, k diskusii, ku kritike..!

V pokračovaní sa dozviete: 

• Bratstvo, rovnosť, sloboda!

Vo svojej vízii často hovorím o slobode, o politicko-právnej alebo mocenskej rovnosti. Zachytil som, že niektorí čitatelia z toho mali des. Sloboda je pre nich zrejme spojená s chaosom a deštrukciou. Inde som zas zachytil pojmy nezávislosť a sloboda v rovnakom význame, hovorí sa o slobode prejavu, alebo o slobode pohybu, či o slobode, ktorú nám poskytujú peniaze.

Napríklad pojem sloboda chápem v absolútnom význame ako princíp vo sfére myslenia a kultúry. Ľudský duch (myslenie) nemá hranice slobody pokiaľ sa jej sám nevzdá.

V rovine akademickej, kde môžeme hovoriť o slobode prejavu, už ide o slobodu obmedzenú. Nie je prípustné napríklad urážať, či šíriť lži, ale ani druhému upierať právo na “slobodu” prejavu. 

Rozdiel medzi kmeňmi lovcov a zberačov plodov oproti našej civilizácii je v tom, že oni rešpektujú nezávislosť, ale nemajú toľko podnetov pre slobodu ako my. Na druhej strane, my sme závislí otroci a nemôžeme využiť ten potenciál slobody, ktorý máme nadosah.

Original article: Slobodný vzdelávací trh – zhrnutie

©2024 SvobodaUčení.cz. All Rights Reserved.

Jeden 30-50-členný tím by mal mať jedného inkluzívneho učiteľa s 1-2 asistentmi, z ktorých jeden by mohol byť špeciálnym alebo liečebným pedagógom. Asistenti nemusia byť fixne pridelení iba k jednému tímu, ale môžu „plávať“…

Tento pohľad na vzdelávanie vám už nedovolí pokojne spávať! 

Rada Slobodného vzdelávacieho trhu (Rada SVT) by teda mala mať najmenej 105 zástupcov (zastúpení), ktorí dokážu pokryť všetky základné špecifické záujmy.

Rada SVT funguje na celúzemnej úrovni SR a na lokálnej úrovni minimálne v inkluzívnych vzdelávacích prostrediach, ale môžu vzniknúť lokálne rady, ak sa taká vôľa ukáže, aj na regionálnej alebo mestskej úrovni.  

Rovnako navrhujem s odporúčaním, aby vznikli celoúzemné a lokálne organizácie, povedzme ako občianske združenia, podľa vzdelávacích kultúr, vzdelávacích subjektov a vzdelávacích sfér. Odporúčam to preto, aby každá kultúra vzdelávacích prostredí, subjekty vzdelávania i sféry, mohli svoje zájmy lepšie naformulovať a koordinovane hájiť na všetkých úrovniach.  

VZDELÁVACIE TRŽNICE A VZDELÁVACIE STÁNKY

Návrh predpokladá, že vzdelávacie prostredia ekluzívnych poskytovateľov vzdelávania budú v súlade s príslušnou exkluzívnou pedagogikou (viď obr. 5 a 6). Čo sa odrazí aj na konkrétnom fyzickom priestore a architektúre vzdelávacieho prostredia. Poskytovatelia tradičného direktívneho vzdelávacieho prostredia budú mať zrejme klasické školské budovy a areály, poskytovatelia provokatívneho prostredia moderné luxusné priestory, protektívne prostredia prispôsobené špeciálnym potrebám detí, autentické prostredie zrejme prírodné areály, amikatívne budú asi dýchať útulnosťou a autonómne súkromím.  

Skôr ako prejdem k inkluzívnemu prostrediu, spomeniem aj prostredie domáceho vyučovania, ktoré v systéme bude zapadať asi prevažne do kultúry inkluzívneho vzdelávania, ale viem si reálne predstaviť aj ktorékoľvek exkluzívne prostredie a pedagogiku. Je to na rozhodnutí rodičov.  

Všeobecne však z hľadiska vývinovej psychológie a rovnako aj z hľadiska sociologického, odporúčam, aby deti do 18 rokov navštevovali inkluzívne vzdelávacie prostredie ako domovskú komunitu. Výnimkou sú deti v režime domáceho vzdelávania s inkluzívnou pedagogikou, kde domovskou komunitou je pre ne rodinné prostredie.  

Inkluzívne vzdelávacie prostredie si však nekladie podmienku, aby popri ňom deti nenavštevovali aj exkluzívne prostredia. Viem si predstaviť dieťa, ktoré má nadanie napríklad na klavír, tanec alebo matematiku a inkluzívne prostredie nemá kapacity nadanie na takej úrovni rozvíjať, v takom prípade môže nadané dieťa tráviť niekoľko hodín do týždňa, alebo aj denne, v exkluzívnej škole, ktorá sa na jeho typ nadania špecializuje. Je to na dohode rodiča, dieťaťa, učiteľa inkluzívneho a exkluzívneho poskytovateľa.

Inkluzívne vzdelávanie však mám potrebu podrobnejšie popísať, keďže má byť odporúčaným modelom pre všetky deti od 3 do 18 rokov. Inkluzívne vzdelávanie je akousi zmenšeninou, hračkou skonštruovanou na obraz celého Slobodného vzdelávacieho trhu a vonkajšieho sveta dospelých (hodpodársky, informačný a ideový trh).  

Architektúra inkluzívneho vzdelávacieho prostredia je na princípe tržnice. Presne tak, ako fungujú bežné mestské tržnice so zeleninou a ovocím v malých stánkoch. Tieto tržnice však nazveme Vzdelávacími tržnicami so vzdelávacími stánkami. Vzdelávacia tržnica je priestorom pre deti, ktoré sú v pozícii zákazníka, klienta. V stánkoch sú nielen rôzne aktivity, zdroje informácií a poznatkov, ale aj exkluzívne pedagogiky. Stánky sú priestorom pre učiteľov z exkluzívneho prostredia, ktorí ponúkajú svoje špecifické vzdelávacie služby deťom. Koľko má byť stánkov a čo v nich má byť, je na dohode správcov a pedagógov takejto tržnice. 

Viem si predstaviť stánky, ktoré si zriadia konkrétne exkluzívne školy z okolia, aby spomedzi detí získali tie s nadaním a postupne ich získali pre štúdium exkluzívneho vzdelávania v externom prostredí. Povedzme dieťa matematicky nadané bude chodiť aj do exkluzívnej školy, ktorá je zameraná na rozvoj matematického nadania, pripravuje ho na získanie certifikátov kvality, ktoré dieťa túži získať.  

Mimo stánkov má inkluzívne prostredie ešte priestory univerzálne alebo špecifické so zameraním na rôzne aktivity. Areál vzdelávacej tržnice má poskytovať čo najširší “sortiment” vzdelávacích možností, aby si dieťa mohlo vyberať. Z ekonomického hľadiska i pedagogického, je vhodné vytvárať vzdelávacie tržnice pre 100 až 200 detí s tým, že vytvoria niekoľko 30-50 členných neurodiverzných tímov.  

Tímov a nie kolektívov píšem preto, že pod kolektívom si môžeme predstaviť aj deti segregované podľa výkonov, veku, pohlavia. Pomenovanie “tím” evokuje rôznorodosť, diverzitu. Tím detí má byť pestrý čo do veku – od 3 do 18, má byť rôznorodý podľa výkonov, nadania, pováh, sklonov, atď. Tím je totiž jednou z kľúčových súčastí prostredia. Skúsenejšie alebo staršie deti budú prirodzene motivovať mladších a menej skúsených, aby ich nasledovali.  

Zároveň tu vzniká neurodiverzné prostredie, ktoré sa deti učia vnímať ako niečo prirodzené, učia sa komunikovať, konflikty záujmov riešiť konsenzuálnou dohodou, riadiť si svoju vzdelávaciu cestu a zodpovedať za svoje rozhodnutia sebe samému.

Jeden 30-50-členný tím by mal mať jedného inkluzívneho učiteľa s 1-2 asistentmi, z ktorých jeden by mohol byť špeciálnym alebo liečebným pedagógom. Asistenti nemusia byť fixne pridelení iba k jednému tímu, ale môžu podľa situácie “plávať” medzi viacerými. To všetko je na dohode členov daného vzdelávacieho prostredia.  

Cestu a cieľ vzdelávania i vzdelávacích aktivít si dieťa určuje samo, iniciatíva je na ňom. Môže tiež ale požiadať staršieho alebo skúsenejšieho spoluparťáka, učiteľa inkluzívneho, alebo exkluzívneho vzdelávania o pomoc, o výklad, vysvetlenie, či ukážku toho, čo si chce osvojiť.  

Hlavnou úlohou inkluzívneho učiteľa je harmonizovať, zveľaďovať a organizovať prostredie tržnice, facilitovať konflikty, sprevádzať dieťa vo vzdelávaní, keď o to požiada.

Okrem exkluzívnych učiteľov môžu s deťmi pracovať aj rodičia a laici, pokiaľ im majú čo ponúknuť. Rodič sa takisto môže zúčastňovať priamo pri vzdelávaní a niečo, čo ovláda, naučiť deti pokiaľ o to prejavia záujem, alebo pomôcť pri doprave dieťaťa do exkluzívnej školy, ak sa pre ňu dieťa rozhodlo.

Inkluzívna tržnica má svoju lokálnu Radu slobodného vzdelávacieho trhu, v ktorej majú zastúpenie aj zástupcovia exkluzívnych pedagogík z okolia. V tomto prípade je lokálna RSVT nutná bez ohľadu na to, či Rada zastupuje len členov danej vzdelávacej tržnice (školy), alebo aj širšie okolie exkluzívnych škôl v danej lokalite.  

FINANCIE V SLOBODNOM VZDELÁVACOM TRHU

Aby som bol úplný, mal by som sa dotknúť aj otázky financovania vzdelávania. Hneď v úvode sa z neho trošku “vyzujem”, pretože tejto téme sa venuje viacero iných autorov, ktorí ju dobre spracovali a na ktorých sa môžem odvolať. Ak v tejto chvíli nepredpokladám zásadné zmeny v oblasti daní a obyvatelia budú platiť dane ako doteraz, za najvhodnejší spôsob finacovania považujem systém vzdelávacích poukazov. Tie by mali byť platné pre všetky typy vzdelávania – inkluzívne, exkluzívne, domáce, pre všetky typy vzdelávacích prostredí i sfér. Poukaz však nemusí pokryť všetky náklady na vzdelávanie, a asi by ani nemal. Ďalšími dodatočnými zdrojmi by mohli odberatelia absolventov, ktorí by zainvestovali naturálne, personálne alebo finančne pre potreby vzdelávania svojich “dodávateľských škôl”. Viem si predstaviť aj zdroje typu granty, nadácie a pod.  

Nechajte sa inšpirovať a vyprovokovať k fantázii, k diskusii, ku kritike..!

V pokračovaní sa dozviete: 

ZHRNUTIE

Na záver by som rád v stručnosti zhrnul podstatné myšlienky tejto vízie.

• Zhodneme sa v tom, že sa na jednotnej kultúre vzdelávania nezhodneme

Na začiatku to bolo konštatovanie, že povahou ľudstva je kultúrna diverzita. Rozdielne máme osobné kultúry i skupinové a buď sa budeme usilovať odstrániť všetky rozdiely podľa jednej kultúrnej šablóny, ktorú nám povedzme nadiktuje nejaká autorita, alebo sa budeme usilovať tieto rozdiely akceptovať a kultúru chápať ako priestor slobody nielen pre vybranú či samozvanú autoritu, ale pre všetkých.

Keďže sa na autorite pri takejto rozdielnosti nedokážeme všetci zhodnúť, zostáva nám buď samozvaný svetový diktátor, alebo sa dokážeme zhodnúť na niekoľkých univerzálnych pravidlách, ktoré budú chrániť a zachovávať slobodu každej kultúry s výnimkou tej, ktorá je zameraná na potláčanie ktorejkoľvek inej kultúry, alebo kultúr.

• Garancia na princípe Noemovej archy

Najistejším garantom slobody každej kultúry by musel byť nejaký orgán zložený so zástupcov každej kultúry s tým, že každá kultúra by bola zastúpená rovnakým počtom hlasov. Bola by to akási Noemova archa, v ktorej podľa biblického príbehu Noe uchoval po 1 páre z každého živočíšneho druhu. Každý živočíšny druh v podstate predstavuje jedinečnú kultúru. Inými slovami, Noe vytvoril vzorku kultúrnej diverzity zvieracej ríše.

Original article: Slobodný vzdelávací trh – pokračovanie 7

©2024 SvobodaUčení.cz. All Rights Reserved.

Ak má vzniknúť Slobodný vzdelávací trh, je potrebné zabezpečiť, aby nedochádzalo k nekalej kultúrnej konkurencii a vytváraniu monopolov. To je dôvod prečo navrhujem stanoviť základné vzdelávacie subkultúry a pedagogiky.

Tento pohľad na vzdelávanie vám už nedovolí pokojne spávať!  

AKO MÔŽE FUNGOVAŤ NIEČO TAKÉ, AKO JE SLOBODNÝ VZDELÁVACÍ TRH? 

Na nasledujúcich stranách ponúkam predstavu, ako môže vo vzdelávaní fungovať slobodný vzdelávací trh. Z trhu v oblasti hospodárstva má ľudstvo  už dlhodobé skúsenosti. Jeho základom je ponuka a dopyt po tovaroch a službách. Máme tu výrobcov, poskytovateľov služieb, predajcov a zákazníkov. Dá sa povedať, že trh vylučuje monopolné postavenie ktoréhokoľvek subjektu a obchodná výmena funguje na dobrovoľnej báze. Existujú rôzne typy predaja, od predaja jednej značky, výrobku, služby až po predaj v obrovských obchodných domoch , kde nájdeme všetko v jednom areáli.

Výchovu a vzdelávanie je možné vnímať podobne. Nejde síce o kúpu a predaj tovaru a služieb, ale o ponuku a “spotrebu” poznatkov, vedomostí, zručností, spôsobilostí, vzorov, inšpirácií, zámerov, o ponuku ciest vzdelávania, o ponuku rôznych duchovných, duševných “živín” pre sebarealizáciu všetkých zainteresovaných – detí, rodičov, učiteľov, odberateľov absolventov – zamestnávatelia, mimovládne organizácie, politika, umelci, výskumníci, vedci, hospodári, alebo médiá.

Ak si však porovnáme existujúci stupeň rozvoja trhového hospodárstva (praktická sféra) v našej krajine, alebo vo svete s rozvojom komunikačného (akademická sféra – politika, médiá) trhu, zistíme, že komunikačný trh za hospodárskym zaostáva, ale predsa len sa tvorí. Zárodky tohto trhu môžeme vnímať s nástupom pluralitnej demokracie a plne sa začal rozvíjať až s nástupom internetu a sociálnych sietí. A tak ako trhové hospodárstvo je čiastočne regulované štátom, objavujú sa už iniciatívy, aby bol regulovaný aj komunikačný trh. Tá potreba “čosi urobiť” je podľa mňa opodstatnená, hoci si nemyslím, že štátne a politické zásahy do tohto trhu prinesú riešenie, skôr deformáciu trhu. Potreba “čosi” urobiť podľa mňa plynie z toho, že tretia sféra – ideový trh (výskumnícka sféra) – je ešte veľmi slabý, ba existuje len jeho zárodok. A ten vidím v šírení iných ako oficiálnych vedeckých poznatkov, či teórií, vidím ho v strete filozofií, ideológií, v hodnotovej konfrontácii napríklad už len politických prúdov. Zatiaľ to vyzerá skôr na boj o kultúrny monopol, ale čas dozrie aj na vznik takéhoto trhu. Príspevkom k nemu je aj tento koncept, pretože práve vzdelávacie prostredia a slobodnývzdelávací trh vytvárajú priestor pre vznik trhu vo sfére výskumníckej (konkrétnejšie pôjde skôr o trh filozofií), ktorý do mimovzdelávacieho sveta raz prenesú absolventi slobodného vzdelávacieho trhu.

V oblasti politiky zárodok kultúrneho trhu síce buduje silnejúca liberálna demokracia, v praxi to však ešte nefunguje, zatiaľ aj naďalej vládnu kultúrne monopoly. Idea multikulturalizmu sa stretáva s odporom i podporou. V rámci EÚ sa časť obyvateľov obáva straty národnej, etnickej či náboženskej identity. Na druhej strane interpretácia a aplikácia idey multikulturalizmu je veľmi nešťastná. Jej protagonisti nezvládajú zásady komunikačného trhu, nieto ešte kultúrneho, keďže štýl komunikácie je agresívny a povýšenecký voči tým, ktorí sa multikultúry obávajú. Interpretácia je nezvládnutá aj po stránke obsahovej – keďže multikulturalizmus vyvoláva obavy zo zániku všetkých exkluzívnych kultúr v jednej zmixovanej amorfnej pseudokultúre. Takisto nie je dosť jasne pomenované, čo sa myslí pod pojmom kultúra. Ide o formálne kultúrne znaky – ľudové kroje, zvyky, jazyk, farba pleti, formálna príslušnosť k náboženstvu? Alebo má ísť o definovanie kultúry podľa morálnych či hodnotových systémov?  

Ďalšou, už objektívnou nešťastnou prekážkou, je spojenie štátu s národom v tzv. národných štátoch. Na jednej strane práve štát bráni vzniku kultúrneho trhu a je príčinou nacionalizmu, na druhej strane snahy o oddelenie štátu od kultúry vyvoláva paniku medzi národnými vlastencami. Protagonisti multikulturalizmu nezvládajú s vlastencami dialóg, čo v nich vyvoláva ešte väčší odpor. Nálepkovanie vlastencov nacionalistami či fašistami sa ukázalo ako veľmi nešťastné. Výsledkom je posilnený izolacionalizmus a jeho otvorená konfrontácia so zástancami multikultúry. Osobne si myslím, že je to v prvom rade povrchné pochopenie podstaty kultúry, národa, štátu, multikulturalizmu. Žiaľ, výskum a poznatky sú v tejto oblasti chabé a aj tie, čo sú, nejdú do hĺbky. Kultúra je v dostupnej literatúre a aj v povedomí ľudí chápaná skôr po javovej stránke ako po obsahovej. Čiže príslušnosť k niektorej kultúre sa viaže viac na vonkajšie znaky ako napr. jazyk, kroj, uniforma, žargón, história alebo dokonca i len pozitívny alebo negatívny postoj voči niekomu alebo niečomu. Oficiálna veda nemá ucelenú koncepciu kultúrnych systémov, spracované jej zákonitosti a zákony. Opatruje a skúma javovú stránku minulých a terajších kultúr. Ďalším problémom vedy je to, že tu chýba spoločenská objednávka na taký výskum. Jednotlivci, ktorí sa sami do niečoho takého pustili, boli zosmiešňovaní či dokonca vykázaní z vedeckej obce.  

Aj toto sú dôvody prečo trh kultúry je zatiaľ iba semiačkom hlboko v zemi, ktoré sa len veľmi ťažko prediera na povrch.  Rátam s tým, že aj v mojom prípade bude táto vízia zavrhnutá prinajmenšom skupinou “vedeckých” skeptikov, ktorá sa opiera výlučne len o známe vedecké kapacity tzv. empirickej vedy. No a ja v tomto ťahám za kratší koniec na vedeckom pieskovisku. Napriek môjmu 25-ročnému bádaniu a štúdiu svetových kultúr, filozofií, mytológií, musím skonštatovať, že oblasť kultúry je špecifická aj tým, že jej podstatu je možné odhaliť výlučne len myslením, intuíciou, nestačí na to iba akademický úsudok, alebo racionalita. A tak je jasné, že pasívny prístup štátnej výskumníckej obce k záhadám kultúry, ponechá vo vedomí obyvateľov zastretý závoj.  

Môj návrh však empirická veda skúmať nemusí, netvári sa to ako vedecké dielo pokúšajúce sa presvedčiť vedeckú obec. Je to skôr filozofické dielo, ktoré ponúka riešenie politicko-právnych problémov. To, čo riešim, je politicko-právny model školstva. Politikum tu nechápme v straníckom zmysle, toto má byť vzdelávacia politika založená na trhovom princípe. K vytvoreniu základu budúceho kultúrneho trhu na Slovensku či vo svete by to malo postačiť. Navrhovaný systém Slobodného vzdelávacieho trhu je akousi hračkou, zmenšeným a zlepšeným obrazom sveta dospelých. Bez kultúrneho trhu, ktorý čerpá z ideového sveta (výskumnícky trh vo vzdelávaní), by bolo vzdelávanie ochudobnené o to, čo robí človeka človekom – o tvorivé myslenie.

Ak má vzniknúť Slobodný vzdelávací trh, je potrebné zabezpečiť, aby nedochádzalo k nekalej kultúrnej konkurencii a vytváraniu monopolov. To je dôvod prečo navrhujem stanoviť základné vzdelávacie subkultúry (vzdelávacie prostredie a pedagogika), ktoré tvoria jeden kompaktný a komplexný celok, pričom zostávajú vzájomne rovnocenné.  

Ak všetky subkultúry spolu tvoria jednu globálnu komplexnú kultúru, ich prienik (biele pole na obr. 5) môžeme nazvať aj inkluzívnou kultúrou zasadenou do špecifického vzdelávacieho prostredia.   

Obr. 5

Slobodný vzdelávací trh teda predpokladá okrem troch vzdelávacích sfér, ktoré sú obrazom trojice svetových trhov – hospodárskeho, informačného a ideového, aj sedem vzdelávacích prostredí a sedem príslušných pedagogík (pozri obr.6).  

Obr. 6

Slobodný vzdelávací trh by teda mal zo zákona (mal by byť ošetrený zákonom) poskytovať 7 základných vzdelávacích prostredí a každé z nich so zameraním na niektorú z troch vzdelávacích sfér. Pokiaľ vychádzam z toho, že tzv. exkluzívne prostredia – je ich 6 – môžu byť dominantne zamerané na praktické, teoretické alebo výskumnícke vzdelávanie, máme tu 6×3=18 špecifických vzdelávacích prostredí plus jedno inkluzívne, ktoré v sebe zahŕňa harmóniu 7-mich kultúr, krát 3 sféry vzdelávania.  

Každé z uvedených 19-tich vzdelávacích prostredí je prostredím pre špecifickú osádku subjektov vzdelávania (pozri obr. 7), čiže 19×5 subjektov to je 95 možných špecifických prostredí, alebo 21×5=105 špecifických záujmov detí, ktoré je nevyhnutné zohľadniť v celoúzemnej legislatíve. Tá potom má byť záväzná a má tvoriť rámec pre konkrétne lokálne zmluvy.

Obr. 7

Subjekty vzdelávania sú vo vzájomne rovnocennom mocensko-právnom postavení. Sú teda účastníkmi hromadného zmluvného vzťahu, ktorý medzi sebou dobrovoľne uzavrú. To platí rovnako pre celoúzemný priestor (územie SR), ako aj na lokálnej úrovni (škola, región).  

Takisto rovnocennými zmluvnými partnermi sú zástupcovia 7 (poprípade 21, ak padne taký návrh) vzdelávacích prostredí, ktoré na celoúzemnej či lokálnej úrovni uzavrú “zmluvy o spolužití”. Zmluva o spolužití na celoúzemnej úrovni má charakter všeobecného občianského zákona, ktorý upravuje práva a povinnosti člena tohto spolku. Tu je ním subkultúra a sféra zastupovaná konkrétnym zástupcom. Na lokálnej úrovni je možné uzavrieť špecifické zmluvy o spolužití, ale iba v rámci princípov schválených celoúzemnou Radou.

ORGÁNY SAMOSPRÁVY PRE VZDELÁVANIE

Rada Slobodného vzdelávacieho trhu (RSVT)

RSVT má byť garantom slobody, práv a obmedzení tohto trhu. Mala by mať tri komory, v ktorých je nevyhnutné, aby na schválenie návrhu bol požadovaný jednohlasný súhlas všetkých členov Rady. Väčšinové hlasovanie by teda nestačilo. Zároveň navrhujem aj právo odôvodneného veta, čo znamená, že nesúhlas je odôvodnený preukázateľnou škodou alebo inou újmou na tele, psychike alebo na duchu, v prípade, že by subjekt zahlasoval kladne. Pokiaľ veto nie je odôvodnené škodou alebo újmou, bude ignorované.  

RSVT má tri komory:

• ​Komora vzdelávacích kultúr​ – 7 zástupcov vzdelávacích prostredí a pedagogík
• Komora vzdelávacích subjektov​ – zástupcovia 5 subjektov vzdelávania
• Komora vzdelávacích sfér ​- zástupcovia 3 vzdelávacích sfér

Nechajte sa inšpirovať a vyprovokovať k fantázii, k diskusii, ku kritike..! 

V ďalšom pokračovaní sa dozviete:

VZDELÁVACIE TRŽNICE A VZDELÁVACIE STÁNKY

Návrh predpokladá, že vzdelávacie prostredia ekluzívnych poskytovateľov vzdelávania budú v súlade s príslušnou exkluzívnou pedagogikou (viď obr. 5 a 6). Čo sa odrazí aj na konkrétnom fyzickom priestore a architektúre vzdelávacieho prostredia. Poskytovatelia tradičného direktívneho vzdelávacieho prostredia budú mať zrejme klasické školské budovy a areály, poskytovatelia provokatívneho prostredia moderné luxusné priestory, protektívne prostredia prispôsobené špeciálnym potrebám detí, autentické prostredie zrejme prírodné areály, amikatívne budú asi dýchať útulnosťou a autonómne súkromím.  

… Architektúra inkluzívneho vzdelávacieho prostredia je na princípe tržnice. Presne tak, ako fungujú bežné mestské tržnice so zeleninou a ovocím v malých stánkoch. Tieto tržnice však nazveme Vzdelávacími tržnicami so vzdelávacími stánkami. Vzdelávacia tržnica je priestorom pre deti, ktoré sú v pozícii zákazníka, klienta. V stánkoch sú nielen rôzne aktivity, zdroje informácií a poznatkov, ale aj exkluzívne pedagogiky.

Original article: Slobodný vzdelávací trh – pokračovanie 6

©2024 SvobodaUčení.cz. All Rights Reserved.

V niektorých krajinách, akou je napríklad Švajčiarsko, rozlišujú tri sféry vzdelávania, na ktoré sa môžu študenti zamerať – praktické, akademické (teoretické) a výskumnícke vzdelanie. Na Slovensku nič také nerozlišujeme. 

Tento pohľad na vzdelávanie vám už nedovolí pokojne spávať! 

Certifikčná agentúra

Alebo aj certifikačný ústav, je ďalším subjektom z uvedenej päťky subjektov. Úlohu certifikácie dnes plnia samotní učitelia, školská inšpekcia, alebo odborné komisie napríklad na maturitných skúškach. Slobodný vzdelávací trh chce tohto bremena učiteľov zbaviť. Testovanie a hodnotenie výkonov detí jeho vlastným učiteľom na vyučovacích hodinách, alebo učiteľom konkurenčnej školy v prípade maturity, je anomáliou. Najmä, ak si uvedomíme, že učiteľ testuje žiaka, ktorého učí, a teda hodnotí aj svoj vlastný pedagogický výkon. Navyše, kritériá kvality nastavujú iba akademickí odborníci z daných vedných odborov a nie aj koneční odberatelia absolventov – napríklad zamestnávatelia. Pedagóg síce bude môcť aj v režime slobodného vzdelávacieho trhu žiakovi na požiadanie poskytovať spätnú väzbu, tá však bude mať iba informačný charakter, nie charakter certifikátu. Som si istý, že zbavenie sa tohto bremena prinesie aj zbúranie jednej obrovskej bariéry, ktorá v súčasnosti narúša dôverný vzťah medzi učiteľom a deťmi. Certifikácia výkonov má byť pre deti dobrovoľná, to je dôležité zdôrazniť. Je to méta, ktorú sa dieťa rozhodne dosiahnuť slobodne. Slobodný vzdelávací trh zároveň týmto ruší doterajší certifikačný monopol štátu. Dieťa sa rozhodne samo, či chce získať štátny vzdelávací certifikát, alebo niektorý iný zo širokej ponuky na vzdelávacom trhu. Certifikačné agentúry budú zakladať alebo si najímať odberatelia absolventov štúdia. Oni si zadajú kritériá a podmienky, za akých je možné certifikát udeliť. Ako príklad môžem uviesť Zväz automobilového priemyslu. Ten si nastaví také podmienky, ktoré mu zaručia, že držiteľ tohto certifikátu bude optimálnym adeptom na výkon profesie v automobilovom priemysle. Iné kritériá s inou certifikačnou agentúrou môže mať napríklad výskumný ústav, advokátska komora, syndikát novinárov, či únia občianskych aktivistov. Koľko certifikačných agentúr má vzniknúť a v akej kvalite, a tiež koľko druhov a typov certifikátov má vzniknúť, je na iniciatíve odberateľov absolventov vzdelávania. Úlohou certifikačných agentúr nemusí byť iba testovanie vzdelania detí, ale napríklad aj vyhľadávanie nadaných detí.  

Odberateľ

Je posledným, v poradí piatym subjektom vzdelávacieho trhu. Ako som už spomenul, podľa jestvujúcich študijných kritérií, obsahu, pedagogiky, kultúry vzdelávania, by mal byť jediným odberateľom absolventov výlučne iba štát. Ostatní odberatelia sú z pohľadu štátu pre vzdelávanie irelevantní. Pritom reálne tu  okrem štátneho sektoru máme aj neštátny – výrobný sektor, služby, médiá, zdravotníctvo, cestovný ruch, finančníctvo a poisťovníctvo, šport, právo, umenie, alebo aj samotné učiteľstvo. Väčšina odberateľov si prijatých zamestnancov, alebo členov na vlastné náklady dodatočne doškoľuje sama. Na druhej strane vedomosti, ktorým študenti museli venovať kopu času, aby získali štátny certifikát, sú im nanič.  Slobodný vzdelávací trh poskytuje slobodný priestor odberateľom absolventov vzdelávania, aby si mohli určiť vlastné požiadavky na vedomosti, zručnosti a spôsobilosti, ktorými má byť vybavený držiteľ profesného alebo členského certifikátu.

Slobodný vzdelávací trh umožňuje slobodný zmluvný vzťah medzi piatimi vymenovanými subjektmi. Znamená to, že rodič a dieťa, ktorí preferujú určitú subkultúru a pedagogiku, si vyhliadnu poskytovateľa s príslušným vzdelávacím prostredím. Na druhej strane odberateľ s rovnakou subkultúrou osloví certifikačnú agentúru, zadá jej kritériá a osloví tiež poskytovateľa, ktorý dokáže podľa želania odberateľa poskytnúť požadované vzdelávacie prostredie. Takto môže päť  vymenovaných subjektov podobného hodnotového zamerania uzavrieť spoločnú dohodu o spolupráci.

Popísal som tu už kultúru a subkultúry vzdelávacích prostredí a pedagogík a subjekty vzdelávacieho trhu. Do tretice tu máme ešte jednu  klasifikáciu. Dotýka sa dominantného zamerania dieťaťa na určitú sféru vzdelávania, ktorá ho priťahuje.

SFÉRY VZDELÁVANIA

V niektorých krajinách, akou je napríklad Švajčiarsko, rozlišujú tri sféry vzdelávania, na ktoré sa môžu študenti zamerať – praktické, akademické (teoretické) a výskumnícke vzdelanie. Na Slovensku nič také nerozlišujeme. A tak nám možno nepripadá zvláštne, ak vysokoškolské vzdelanie (vzdelanie vôbec) sa chápe zúžene len ako akademické vzdelanie. Až na malé výnimky, keď doplnkom napríklad pri medicínskych odboroch je aj praktické vzdelávanie.  

Podobne ako vo Švajčiarsku i ja navrhujem, aby sme sféry vzdelania/vzdelávania rozlišovali. Na obr. 4 sú v stĺpcoch farebne odlíšené sféry vzdelania – prax, teória, výskum, na ktoré vysoká škola zameriava vzdelávanie a absolvent môže získať príslušný certifikát. V riadkoch zas pomery medzi praktickým, teoretickým a výskumníckym vzdelaním znázorňujú veľkosti štvorcov. Napríklad u “praktika” bude teoretické a výskumnícke vzdelanie užšie v pomere k praktickému.

Obr.4  

Praktická sféra -​ alebo sféra praktického vzdelávania. Táto sféra priťahuje deti s praktickým zameraním. Bez veľkého teoretizovania a premýšľania sa vrhajú rovno do akcie, ich heslo je: Hoďte ma do vody a ja sa naučím plávať!  Pre ne je zdrojom poznatkov a myšlienok priama skúsenosť s realitou – empíria. Či už ide o pracovné postupy, situácie, alebo zážitky. Dá sa zjednodušene povedať, že komunikujú i myslia “rukami”. Keď aj rozprávajú alebo premýšľajú, tak rozprávajú a premýšľajú vecne. A keďže sú praktickí, racionálni, nedržia veľa zbytočných informácií v hlave, ale vedia ako a odkiaľ ich je možné rýchlo získať. Aj spôsob vzdelávania tomu prispôsobujú. Keď prax odhalí, že nejakú informáciu alebo poznatok nemajú v “hlave”, pustia sa ju hľadať a doštudovať. Zásoby neaktuálnych informácií si nerobia, je to nepraktické.  

Praktická vzdelávacia sféra nachádza svojho odberateľa vo sfére hospodárstva. Dá sa povedať, že dobrý praktik, je dobrým hospodárom. A to je aj najvšeobecnejším kritériom, ktoré si kladie odberateľ pri výbere absolventa praktického vzdelávania. Hospodárstvo je možné chápať aj ako špecifickú kultúru, ktorá vyznáva také hodnoty, akými sú racionalita, rozumnosť či efektívnosť hospodárenia s majetkom, s peniazmi, so zdrojmi, surovinami, prírodou, telesným zdravím, nadaním (ekonómia, ekológia), tovarom, službami. Princípom, na ktorom hospodárstvo stojí, je reprodukcia s rastúcou pridanou hodnotou. Z účtovného hľadiska zas vyrovnanosť vzťahu “má dať – dal”, z obchodného “kúpil – predal”.  

Teoretická – akademická sféra ​- alebo sféra akademického vzdelávania. Táto sféra priťahuje deti hladné po komunikácii, po informáciach a poznatkoch predmetov ich záujmu. Sú to rečníci, hltači kníh, poslucháči prednášok. Ako radi informácie prijímajú, tak aj posúvajú ďalej, radi neustále komunikujú. Radi diskutujú a debatujú na rôzne témy, kde často citujú a odkazujú na zdroje, ktorými zväčša aj argumentujú. Ich svet sú informácie, polemiky, debaty o postojoch k tomu, čo kto kedy povedal, napísal. Akademik je zberač a lovec informácií, ktoré potom spracúva do podoby rozhovorov, dokumentov, správ, reportáží, článkov (napr. aj odborných) alebo príbehov. Akademik koná, hovorí i myslí “jazykom” – kladie otázky a odpovedá.  

Teoretická, alebo akademická vzdelávacia sféra nachádza odberateľa svojich absolventov vo sfére komunikačnej. Či už ide o oblasť literatúry, politiky a politického práva, alebo oblasť médií, marketingu, public relations – všetky tieto oblasti spája komunikácia. Všeobecným kritériom odberateľa pre výber absolventa akademickej vzdelávacej sféry, je schopnosť komunikovať, viesť dialóg, klásť otázky a odpovedať. Nutným predpokladom vedenia dialógu je rovnocennosť (rovnaká právna moc) oboch aktérov. V opačnom prípade ide o monológ, čo je dnes príznačné v komunikácii s formálnymi autoritami doma, v školách, v podnikoch, v štátnej správe, ale aj v diskusiách na sociálnych sieťach. Spoločenská sféra je v samotnej podstate založená na produkcii rovnocenného dialógu. Nerovnocennosť je anomáliou, ktorú spôsobuje egoizmus. Za dialóg všeobecne v tomto zmysle chápeme rovnako literárny príbeh, vedeckú prácu, reportáž, radu, pokyn, smernicu alebo prijatý zákon ako posolstvo smerované k adresátovi. Táto sféra uznáva okrem hodnoty rovnocennosti aj hodnoty, akým je čistota (opak informačného šumu), pravdivosť, presnosť, zrozumiteľnosť, adresnosť, presvedčivosť podanej odpovede a na druhej strane dialógu zas umenie dobre a adresne sformulovať otázky.

Výskumnícka sféra​ – alebo sféra výskumníckeho vzdelávania. Táto sféra priťahuje deti, ktoré sa rady zamýšľajú a neustále si kladú otázky typu  “prečo”. Inými slovami, sú to malí myslitelia. Premýšľajú rovnako pri manuálnej práci, pri čítaní, pri rozhovore, alebo len tak rozjímajú o svete a o živote. Ich svetom je svet ideový, svet myšlienok, nezodpovedaných otázok, hypotéz, nápadov, fantázií, inšpirácií či intuícií. Dieťa výskumnícky zamerané skúma myšlienkový svet, hľadá odpovede na otázky prečo a ako veci fungujú, ako by mohli lepšie fungovať. Jeho dominantným nástrojom poznávania je myslenie. Často odmieta vnucovanú hotovú odpoveď od druhých, chce to rozlúštiť a objaviť samo. Výskumník koná, komunikuje i skúma tvorivou mysľou. Nepotrebuje veľa sprostredkovaných informácií ani praktických skúsenosti, aby mohol bádať a poznávať svet. Potrebuje najmä idey, inšpirácie, intuície ako nápady.

Výskumnícka sféra nachádza svojho odberateľa v oblasti výskumníctva – bádateľstvo, filozofia, zlepšovateľstvo, záhadológia, umelecká tvorba. Základným princípom tejto sféry je tvorba v myšlienkovom svete. Patrí sem rovnako tvorba vízií budúceho sveta ako aj vízia možnej minulosti (hypotéza), ktorej pravdivosť overujeme pomocou faktov.  

Zjednodušene môžeme zhrnúť, že praktika priťahuje poznávanie a pretváranie telesného sveta, teoretika poznávanie a pretváranie sveta informácií a komunikácie a výskumníka poznávanie a pretváranie sveta myšlienok.  

Vnímanie vzdelávacích sfér je dôležité na to, aby vzdelávací trh mohol ponúknuť vzdelávacie prostredie, ktoré berie ohľad na zameranie detí. Ako naznačuje obr. 4, nejde o striktné zameranie sa na jedinú z troch vzdelávacích sfér, ide len o jej dominanciu v určovaní kritérií kvality. Napríklad kvalitný praktik nemusí byť zároveň nadpriemerný v komunikácii a teórii, ba ani v myslení. Je však jasné, že bez akejkoľvek teórie a myslenia sa nezaobíde.  

Inými slovami, napríklad ak je dieťa prakticky nadané, nebude také úspešné ani pri odpovediach pred tabuľou, v písomných testoch, ale ani v rozsahu poznatkov či informácií, alebo v myslení. Rovnako to platí aj pre výskumnícke nadanie, kde silnou stránkou nie sú ani praktické zručnosti, ale ani encyklopedické vedomosti. Ono dieťa bude radšej skúmať svet naokolo vlastnou mysľou a takto získavať odpovede na svoje otázky, akoby malo pátrať po hotových odpovediach v knihách. Rovnako ľudia akademicky nadaní z pohľadu praktikov priveľa teoretizujú a “kecajú” a málo robia, z pohľadu mysliteľov plávajú po povrchu a málo sa nad slovami zamýšľajú. Slobodný vzdelávací trh tieto špecifiká mieni rešpektovať a všetky tri sféry zrovnoprávniť. Súčasný školský systém preferuje akademickú sféru a praktickú i výskumnícku prehliada. Je to logické ak systém zostavili výlučne len teoretici, čiastočnú výnimku tvoria učňovské školy a niektoré odborné stredné školy.

Logickú odpoveď dostaneme aj na otázku, deti s ktorým nadaním sú v dnešnej škole najúspešnejšie? Jasné, že s akademickým a komunikačným nadaním. Má to však potom viacero negatívnych dôsledkov. Napríklad bezprostredne na prakticky alebo výskumnícky zamerané deti a následne aj na kvalitu profesií na trhu práce. Súčasné školstvo s takto nastavenými kritériami, nedovolí deťom s výskumníckym nadaním dopracovať sa do výskumných ústavov, pretože tie už obsadili akademici. Certifikačný systém je nastavený na akademickú kvalitu a nepustí deti s priemernými známkami na vysoké školy a k výskumu. Rovnako to platí aj na praktikov. Praktikov i výskumníkov systém vylučuje a posiela do praxe ako menej kvalifikovanú pracovnú silu. V práci sú však praktici bez akademického titulu často praktickejší ako ich vedúci s titulom inžiniera. Podobne aj výskumníci s vynikajúcimi víziami sú často lepší ako ich oficiálni firemní lídri v zamestnaní. Trpia ale tým, že sa aj napriek nadaniu k výskumu dostať nemôžu a cítia sa spoločnosťou zaznávaní. Spôsobil to však systém vzdelávania, ktorý protéžuje akademické pred praktickým a výskumníckym. A čo je ešte horšie, mnohí z praktikov a výskumníkov skončili v krčmách, kde zapíjajú svoj vnútorný pocit bezcennosti. Oni vedia, že majú nadanie, ale majú skúsenosť, že svet to ignoruje. Je to obrovská spoločenská i osobná škoda. Dnes napríklad automobilový priemysel hľadá praktikov s technickým VŠ vzdelaním, čo je problém. Vysoké školy chŕlia akademikov, nie praktikov, čo napríklad predražuje výrobu.

Podobná situácia je aj na výskumných a vedeckých ústavoch. Naše vedecké ústavy sú plné akademicky nadaných ľudí a skutočných výskumníkov je tam pramálo. Stačí si položiť otázku, koľko máme Nobelových cien alebo osobností, ktoré robia svetový výskum a sú aj vo svete citovaní? Výskumník “po slovensky” je vedec – redaktor, rešeršér, štatista, prieskumník, znalec, len nie bádateľ a objaviteľ. Výskumné ústavy obsadili skupiny akademicky nadaných ľudí a ľudia s výskumníckym nadaním, s prevratnými teóriami a hypotézami, museli odísť za hranice, alebo rezignovali na život. Sú to ťažké spoločenské straty. Bolo by zaujímavé nahliadnuť do duší alkoholikov a narkomanov, koľkí z nich majú v sebe ukryté a zapreté nadanie na výskum alebo na prax. Monopol štátu vo vzdelávaní spôsobil, že kritéria kvality vzdelávania nastavili akademici. Čo znamená, že praktici a výskumníci sa stali pre školstvo menejcennou “surovinou”, ktorá nemá šancu uspieť v konkurencii s akademicky nadanými deťmi. Výnimkou sú situácie, ktoré občas na školách nastávajú – vznikne praktický problém, s ktorým si pani učiteľka – akademička, nevie poradiť. To je okamih, keď jednotkári zostávajú paralyzovaní a svojich “päť minút slávy” si užije výskumník, ktorý problém rozlúskne a praktik ho zrealizuje. Toto sa však do známok nezapočítava.

Akademizmus však nie je jediným monopolom a jedinou diskrimináciou, ktorú školstvo produkuje. Je to aj kultúrna diskriminácia, napríklad potláčanie intuitívnych vzdelávacích kultúr, zvýhodňovanie slepej poslušnosti a podpora rivality na úkor spolupráce, alebo vynútené vedenie “za ručičku” pred samoriadeným vzdelávaním. Čo v konečnom dôsledku vedie v reálnom živote k deformácii celej spoločnosti a k jej polarizácii.

Nechajte sa inšpirovať a vyprovokovať k fantázii, k diskusii, ku kritike..!

V ďalšom pokračovaní sa dozviete: 

AKO MÔŽE FUNGOVAŤ NIEČO TAKÉ, AKO JE SLOBODNÝ VZDELÁVACÍ TRH? 

Na nasledujúcich stranách ponúkam predstavu, ako môže vo vzdelávaní fungovať slobodný vzdelávací trh. Z trhu v oblasti hospodárstva má ľudstvo  už dlhodobé skúsenosti. Jeho základom je ponuka a dopyt po tovaroch a službách. Máme tu výrobcov, poskytovateľov služieb, predajcov a zákazníkov. Dá sa povedať, že trh vylučuje monopolné postavenie ktoréhokoľvek subjektu a obchodná výmena funguje na dobrovoľnej báze. Existujú rôzne typy predaja, od predaja jednej značky, výrobku, služby až po predaj v obrovských obchodných domoch , kde nájdeme všetko v jednom areáli.  

……

Ak si však porovnáme existujúci stupeň rozvoja trhového hospodárstva (praktická sféra) v našej krajine, alebo vo svete s rozvojom komunikačného (akademická sféra – politika, médiá) trhu, zistíme, že komunikačný trh za hospodárskym zaostáva, ale predsa len sa tvorí. Zárodky tohto trhu môžeme vnímať s nástupom pluralitnej demokracie a plne sa začal rozvíjať až s nástupom internetu a sociálnych sietí. A tak ako trhové hospodárstvo je čiastočne regulované štátom, objavujú sa už iniciatívy, aby bol regulovaný aj komunikačný trh. Tá potreba “čosi urobiť” je podľa mňa opodstatnená, hoci si nemyslím, že štátne a politické zásahy do tohto trhu prinesú riešenie, skôr deformáciu trhu.

Original article: Slobodný vzdelávací trh – pokračovanie 5

©2024 SvobodaUčení.cz. All Rights Reserved.

Štát z učiteľa urobil sluhu, ktorého primerane ani nezaplatí. A aby na ňom ušetril, ešte k dozoru nad deťmi a vyučovaniu, mu pridal aj výkon certifikácie. Tzn. že známkuje žiaka i svoj vlastný učiteľský výkon. To je anomália…

Tento pohľad na vzdelávanie vám už nedovolí pokojne spávať!

Intuitívna alebo spontánna pedagogika​ – stavia na vnútorných impulzoch, fantázii, nálade, intuícii, tvorivých nápadoch, či inštinktoch dieťaťa. Poskytuje mu priestor na spontánne vyjadrovanie svojej autentickej prirodzenosti. Zástancovia natívnej kultúry uprednostňujú prirodzenosť a prírodu pred umelou a predovšetkým direktívnou kultúrou. Intuitívnu pedagogiku vedome uplatňujú rôzne tzv. lesné kluby, lesné škôlky. Za predchodcu intuitívnej pedagogiky je možné pokladať R.Steinera a jeho Waldorfskú školu. Priamo intuitívnu pedagogiku pod týmto názvom a školu, ktorá podľa nej funguje, založil švédsky novátorský učiteľ ​Pär Ahlbom. Okrem iného najväčšou devízou tejto pedagogiky sú absolventi so zrelou vnútornou autoritou – svedomím a vnímaním komplexnej reality – vonkajšej i vnútornej.  

Deti prirodzene načúvajú a sú poslušné svojej vnútornej autorite už od narodenia, tradičný direktívny výchovný prístup požaduje poslušnosť voči vonkajšej autorite, a tým bráni zakoreneniu autentického Ja vo vedomí dieťaťa.  Dá sa povedať, že celá tragédia ľudstva spočíva v znetvorení vedomia a svedomia človeka už v jeho detskom veku. Nie je to chyba samotnej direktívnej pedagogiky, ale vynucovanie si absolútnej poslušnosti od dieťaťa voči vonkajším autoritám. Tieto si ju vynucujú pomocou strachu, hnevu, vydierania, nátlaku. Poznáte to, že dospelí sa nepýtajú dieťaťa, či poslúchalo seba, ale či poslúchalo rodiča, alebo učiteľa. Strašia ho čertmi a hodnotia či bolo dobré, alebo zlé podľa miery poslušnosti. Intuitívna pedagogika nabáda k poslušnosti voči vnútornej autorite – svedomiu. Ak ju/ho poslúcha dospelý, stáva sa prirodzenou autoritou, ktorú dieťa nemá problém nasledovať a preberať aj ako vzor.    

Amikatívna pedagogika​ – tiež odmieta formálnu autoritu učiteľa a presadzuje rovnocenný priateľský vzťah (lat. amicus – priateľ)  medzi učiteľom a žiakom. Túto kategóriu môžu reprezentovať viaceré pedagogické prúdy ako je nondirektívna pedagogika Carla  R. Rogersa, liečebná pedagogika inšpirovaná R. Steinerom, ale asi najvýraznejším predstaviteľom tejto pedagogiky je Hubertus von Schoenebeck, ktorý svoju pedagogickú teóriu aj pomenoval amikácia.  Táto pedagogika síce tiež akceptuje vnútorné impulzy a vnútornú autoritu dieťaťa, no ešte viac však zdôrazňuje lojalitu voči komunite, do ktorej patrí, slušnosť, láskavosť a vzájomnú pomoc. Medzi kľúčové schopnosti, ktoré podporuje, je empatia voči ostatným členom skupiny.  Od šikovnejších detí sa očakáva súcit, podpora a pomoc slabším. Aj keď, ako som už spomínal, amikatívna pedagogika vychádza z vnútornej autority dieťaťa, ešte dôležitejšia je tímová autorita – čo chce, čo si želá tím, ktorý je prednejší ako to, čo chce individuálne detské ja.  

Autonomická pedagogika -​ alebo pedagogika nezávislosti. Veľmi dobre ju vystihuje heslo pedagogiky Marie Montessori:  Pomôž mi, aby som to urobil sám! Hlbší rozbor etiky autonomickej filozofie je možné nájsť v práci FF UPJŠ v Prešove – Sloboda a jej projekcie***.  Autonomická pedagogika rešpektuje autonómiu každého dieťaťa, jeho originalitu a zvrchovanosť riadiť si svoju vzdelávaciu cestu slobodne a na vlastnú zodpovednosť. Dobrovoľnosť rešpektuje absolútne. Učiteľ je tu v pozícii radcu, pomocníka, konzultanta, sprievodcu, samozrejme na požiadanie dieťaťa. Vzťah nemusí byť priateľský v zmysle amikatívnej pedagogiky, ale partnerský. Rovnako dieťa i učiteľ konajú na dobrovoľnej báze. Každý rešpektuje áno, alebo nie, každý sa primárne spolieha na seba, na vnútorné vedenie, na vnútornú motiváciu napredovať, prekonávať svoj terajší stav, alebo stáť na mieste.  

Popísal som šesť exkluzívnych pedagogík, z ktorých tri stavajú na vonkajšej formálnej autorite a tri rešpektujú vnútornú autoritu dieťaťa. Siedma bude súčtom všetkých šiestich v harmonickom prepojení.  

Inkluzívna pedagogika – ​univerzálna alebo aj konsenzuálna pedagogika. Najviac sa jej približuje pedagogika škôl Sudbury Valley school, Summerhill a veľmi blízka je aj Montessori, najmä pokiaľ ide o vekovo zmiešané vzdelávacie tímy detí. Inkluzívna pedagogika je konsenzom všetkých šiestich pedagogík v harmónii, čo poskytuje dieťaťu diverzný priestor pre bezprostrednú skúsenosť s každou exkluzívnou pedagogikou, s každým exkluzívnym prostredím i hodnotami. Dieťa si tak môže samo “dávkovať” rozvoj ktorejkoľvek oblasti svojej osobnosti v duchu kalokagatie – všestranne harmonicky rozvinutej osobnosti po stránke telesnej, duševnej (spoločenskej) i duchovnej (kultúrnej). Čo nevylučuje, že dieťa sa napokon bude užšie uberať niektorým z hodnotových smerov. Tak ako inkluzívna pedagogika inkluduje šesť exkluzívnych pedagogík, aj šesť exkluzívnych vzdelávacích prostredí inkluduje deti rôzneho znevýhodnenia, nadania, schopností a veku. Všetko to, čo v iných pedagogikách prebieha takpovediac analógovo – v časovej postupnosti – v inklúzii je to digitálne. Každé dieťa si môže vystavať vlastnú poznávaciu cestu odlišnú od svojho spolužiaka. Spomínaný digitálny princíp umožňuje architektúra tzv. vzdelávacích tržníc s exkluzívnymi vzdelávacími stánkami priamo v jednom priestore a kedykoľvek dostupnýmipre deti rôzneho veku. Podrobnejšie to budem ešte rozoberať ďalej. Základnou myšlienkou inkluzívnej pedagogiky je vytvoriť reálny priestor pre podporu kultúrnej, sociálnej i telesnej diverzity (neuro-, socio-, eko-) detí ako subjektov vzdelávania a zároveň aj diverzitu ponuky vzdelávacích aktivít, poznatkov, informačných zdrojov, vzorov, konceptov, a ďalších objektov vzdelávania pre dieťa.  Inkluzívna pedagogika dieťa vníma rovnako ako univerzálne obchodné centrum svojho klienta. Ponúka maximálnu variabilitu tovarov a služieb, z ktorých si môže vybrať, vrátane možnosti nevybrať si nič a bez “nákupu” odísť. Bonusom navyše je diverzita samotných klientov. Čo znamená, že dieťa nepoznáva iba diverzitu toho to, čo tržnica ponúka, ale aj diverzitu klientov – spolužiakov, rôznorodosť ich chutí, záujmov, hodnôt, schopnosti a vzorov. Toto je ten najpodstatnejší prínos inkluzívnej pedagogiky do šesťlístka exkluzívnych pedagogík.  

Pre úplnosť sa mi natíska potreba spomenúť aj domáce vzdelávanie, keďže môj koncept Slobodného vzdelávacieho trhu s ním ráta. Domáce vzdelávanie je ale plne v réžii rodičov, čo znamená, že je na nich, akú pedagogiku uplatnia. Viem si však predstaviť aj inkluzívnu pedagogiku s tým, že si potrebnú diverzitu zabezpečia striedaním rôznych externých exkluzívnych prostredí vrátane mimoškolského prostredia dospelých.   

***https://www.sfz.sk/sites/default/files/zborniky/2012_Sloboda_a_jej_projekcie.pdf

SUBJEKTY SLOBODNÉHO VZDELÁVACIEHO TRHU

Subjekty vzdelávacieho trhu, alebo aj aktéri vzdelávania. Subjektmi ich pomenúvam preto, aby som zdôraznil ich vzájomné mocensky rovnocenné postavenie v priestore vzdelávacieho trhu. Formálne subjekty predstavujú tím samostatných hráčov, kde každý s každým vstupuje do bilaterálneho i multilaterálneho vzťahu, čo znázorňuje obr. 3.  

Obr. 3

Dieťa ako klient

Aké je jeho postavenie v terajšom vzdelávacom systéme založenom na monopole direktívnej pedagogiky v direktívnom (princíp regulácie) vzdelávacom prostredí? Jeho postavenie je na najnižšom stupni hierachie, nad ním je rodič, nad rodičom učiteľ, nad učiteľom riaditeľ, školské úrady, ministerstvo, vláda, parlament. V rukách štátu je obsah učiva, osnovy, metodika, školský poriadok a osobitne aj certifikácia vzdelania – kritériá pre klasifikáciu a pre testy v 5. a 9. ročníku, kritériá pre prijímacie pohovory na gymnáziá, pre maturitu, štátnicu, rigoróznu, habilitačnú alebo inú skúšku. Okrem certifikácie vzdelania je v rukách štátu aj certifikácia vzdelávania – akreditácie škôl a študijných odborov. Znamená to, že štát sám seba pasoval za jediného odberateľa produktu školstva. Mimo systému zostali vyšachovaní všetci ostatní odberatelia z neštátnych sektorov, a to aj napriek tomu, že sa povinne cez dane podieľajú na financovaní školstva. Ide o zamestnávateľov z oblasti výroby a služieb, o občianske organizácie, kultúrne spoločenstvá, rodiny, životní partneri a samozrejme aj samotní absolventi vzdelávania, ktorí sú odberateľmi “samých seba”. Nikto z menovaných nemá právomoc do školstva hovoriť bez rozhodnutia štátu. Ak sa pozrieme na vzdelávanie ako na trh, potom dieťa, ktoré je tu v pozícii klienta, alebo zákazníka, nemá právo rozhodnúť o tom, čo, kedy, ako a za koľko si “kúpi”. Dokonca ani rodič ako jeho poradca a formálne aj právny zástupca, nemôže o školstve rozhodovať. Učiteľ ako predavač, alebo obchodník, tiež nemôže uzavrieť so zákazníkom špecifickú zmluvu. Jedinou možnosťou je tzv. formulárová zmluva, ktorú schválil a predostrel štát. V prípade povinnej školskej dochádzky takúto jednostrannú zmluvu nemôžete ani odmietnuť, vypovedať alebo od nej odstúpiť. Z učiteľa štát urobil sluhu, ktorého primerane ani nezaplatí. A aby na ňom ušetril, okrem dozoru nad deťmi a vyučovania, mu pridal aj výkon certifikácie. Viete si predstaviť, že by na trhovisku mal predavač známkovať štátom pridelených zákazníkov podľa toho, či si povinne kúpili a spotrebovali tovar, alebo službu, ktorú im nariadil štát? Učiteľ známkuje žiaka, ktorého on sám učí, známkuje teda aj svoju vlastnú prácu. Takto dokáže pokriviť celý vzdelávací systém štátny vzdelávací monopol.  

V navrhovanej vízii Slobodného vzdelávacieho systému má byť štát v pozícii rovnocenného subjektu s ostatnými, má byť spoluhráčom, alebo členom tímu s obmezenými právomocami v porovnaní s dnešnými. Na druhej strane pozícia dieťaťa bude posilnená. Záujmy dieťaťa ako klienta Slobodného vzdelávacieho trhu bude presadzovať a obhajovať ono samé formálne cez študentskú organizáciu (Únia detí, žiakov a študentov napríklad). Konkrétne dieťa však môže v niektorých veciach požiadať o pomoc aj rodiča ako svojho právneho zástupcu.  

Rodič

Postavenie rodiča je v terajšom systéme v pozícii opatrovníka “štátneho majetku”, ktorým je dieťa. Slobodný vzdelávací trh ho posúva na rovnocennú úroveň s ostatnými subjektmi. Tak ako prirodzeným záujmom dieťaťa je vzdelávať sa, prirodzeným záujmom rodiča je chrániť dieťa a podporovať ho na jeho vlastnej ceste k dospelosti, a takisto spolurozhodovať a hovoriť do financovania vzdelávania. Podobne ako v prípade detí, aj rodičia si založia svoju rodičovskú organizáciu, ktorá bude formulovať a presadzovať ich špecifické záujmy.  

Poskytovateľ vzdelávacieho prostredia

To je ďalší zo subjektov Slobodného vzdelávacieho trhu. Nejde tu iba o poskytovateľa nejakého priestoru budovy, alebo zariadenia, kde sa bude odohrávať vzdelávanie. Ide o kompletné hospodárske, sociálne a kultúrne prostredie. Patrí doň najmä učiteľský tím – počnúc staršími žiakmi (učia menej skúsených), asistentmi, pedagógmi, riaditeľom a prevádzkovým personálom s konkrétnym typom  pedagogiky, s konkrétnou subkultúrou, či kultúrou v konkrétnej lokalite. Poskytovateľ vzdelávacieho prostredia je politicko-právne rovnocenným partnerom ostatným subjektom vzdelávacieho trhu. Na výkon svojho povolania a tvorbu vzdelávacieho prostredia potrebuje poskytovateľ určité špecifické právomoci, autonómiu a tiež ekonomické zázemie. Ako rovnocenný subjekt si cez svoju spoločenskú organizáciu presadzuje svoje záujmy a práva.

Nechajte sa inšpirovať a vyprovokovať k fantázii, k diskusii, ku kritike..!

V pokračovaní sa dozviete: 

Certifikácia výkonov má byť pre deti dobrovoľná, to je dôležité zdôrazniť. Je to méta, ktorú sa dieťa rozhodne dosiahnuť slobodne. Slobodný vzdelávací trh zároveň týmto ruší doterajší certifikačný monopol štátu. Dieťa sa rozhodne samo, či chce získať štátny vzdelávací certifikát, alebo niektorý iný zo širokej ponuky na vzdelávacom trhu.

….

V niektorých krajinách, akou je napríklad Švajčiarsko, rozlišujú tri sféry vzdelávania, na ktoré sa môžu študenti zamerať – praktické, akademické (teoretické) a výskumnícke vzdelanie. Na Slovensku nič také nerozlišujeme. A tak nám možno nepripadá zvláštne, ak vysokoškolské vzdelanie (vzdelanie vôbec) sa chápe zúžene len ako akademické vzdelanie.

Original article: Slobodný vzdelávací trh – pokračovanie 4

©2024 SvobodaUčení.cz. All Rights Reserved.

Skôr ako sa posuniem ďalej, chcem sa ešte osobitne dotknúť pojmov inkluzívne vzdelávanie a inkluzívna kultúra, keďže aktuálne na Slovensku prebiehajú na túto tému horúce diskusie.

Tento pohľad na vzdelávanie vám už nedovolí pokojne spávať!

Inklúzia interpretovaná dnes

Tradičné školstvo tu bolo od svojho vzniku postavené na princípe segregácie (exkluzivita) detí zodpovedajúcich typickému štandardu od detí, ktoré sa parametrom štátom nastaveného štandardu vymykajú. A či už z jednej strany deti so špeciálnymi potrebami, ktoré zaostávajú za štandardom, alebo deti s nadaním, ktoré presahuje bežný štandard. V dnešných časoch je na tradičné školstvo vyvíjaný tlak, aby vylúčené deti integroval do štandardného školského prostredia. Najnovšie sa už však hovorí nie o integrácii, ale o inklúzii. A v tom vidím kameň úrazu. Obávam sa, že hlavný prúd zástancov inkluzívnych škôl sleduje iba ohraničenú časť potenciálnych hodnôt inkluzívneho prostredia a iné prehliada. Podľa prevažujúcich argumentov na diskusných fórach a v dostupných článkoch, to vyzerá tak, že väčšina zástancov inkluzívneho vzdelávania hovorí skôr o vnášaní inkluzívnych prvkov do tradičného systému, než o zmene systému z tradičného na inkluzívny. Medzi najčastejšie opakované, a podľa mňa opodstatnené požiadavky, patria potreba priateľskejšieho prostredia (amikácia) a podpora a pomoc najmä slabším (protektivita) deťom. 

Problém vidím v tom, že tieto požiadavky nie sú zlučiteľné s tradičným direktívnym systémom. Je to isteže lepšie ako neurobiť nič, alebo to prípadne vnímať ako prvý krok k lepšiemu. Ak je to ale prvý krok, potom by sme si mali ujasniť, aký bude druhý, tretí… Pretože pokiaľ iba presunieme prostredie špeciálnej školy spolu s deťmi a pedagogickým personálom do prostredia tradičnej školy, vznikne nie inkluzívne, ale len podivné integrované prostredie. Riešenie priateľských prvkov a podpory slabším á la tradičný systém, bude o direktívach – povinný priateľský prístup, povinná podpora, ale zároveň aj povinné limity výkonov. Čo vytvorí neznesiteľnú atmosféru v školách, kde sa nebude cítiť dobre nikto, ani také, ani onaké deti, ani učitelia. Takáto zvláštna kombinácia protektívnej, amikatívnej a direktívnej subkultúry (viď polia, ktoré obsahujú červenú farbu na obr. 1) nebude deťom umožňovať napríklad mentálne sa vymaniť zo závislosti na pomoci autorít, zvládnuť tlak v konkurenčnom prostredí a presadiť sa, či pevne kotviť vo svojej prirodzenosti. Za následok to môže mať to, že nadané deti, autonómnejšie, či spontánnejšie, nezapadnú do takéhoto pseudoinkluzívneho prostredia a rodičia s najväčšou pravdepodobnosťou budú svoje deti presúvať do škôl pre mimoriadne nadané deti, do osemročných gymnázií, do škôl so zameraním na samoriadené vzdelávanie, alebo do domáceho vzdelávania.

Jediným prínosom takto môže byť integrácia detí doteraz sociálne vylúčených s deťmi neurotypickými. Negatívom bude napätie medzi integrovanými skupinami, extrémna náročnosť na výkon učiteľa a asistentov a v konečnom dôsledku aj veľmi nákladná prevádzka takýchto škôl.  

Verejne dostupné projekty inkluzívnych škôl a ani ich propagátori sa nezmieňujú napríklad o nevyhnutnej podmienke vekovej inklúzie, o samoriadenom vzdelávaní, či o unschoolingu. Vekovú inklúziu, ideálne 3-18 rokov, akútne potrebujú deti pre rozvoj svojho mimoriadneho nadania, pre nasledovanie „apelu“ a inšpirácie staršími a skúsenejšími spolužiakmi, samoriadené vzdelávanie potrebujú pre rozvoj autonómie a unschooling pre rozvoj spontaneity a intuície (kreativita). Integrované školy, ktoré sa nazvú „inkluzívnymi“, skutočne inkluzívnymi byť vôbec nemusia. Budú prínosom iba pre časť detí, ktoré objektívne či subjektívne potrebujú ochranu, podporu a možno priateľský prístup. Slovo “možno” píšem zámerne, pretože dnes už aj v mnohé špeciálne školy priateľský prístup k deťom uplatňujú.   

KLASIFIKÁCIA PEDAGOGICKÉHO SPEKTRA

Popísal som princípy a charakteristiky jednotlivých vzdelávacích  prostredí a subkultúr. V každom z nich v súlade s jeho povahou a hodnotami poskytovatelia vzdelávacieho prostredia (tím učiteľov a pracovníkov) používajú aj charakteristickú pedagogiku. Ďalší, graf. 2, ich znázorňuje.  

Graf č.2

Protektívna pedagogika​ – najbližšie asi zodpovedá tomu, čo odborná literatúra širšie označuje ako sociálna a špeciálna pedagogika. Kľúčovou hodnotou protektívnej pedagogiky je podpora a ochranársky prístup k žiakovi ako k objektu výchovy, subjektom je formálna autorita a ide tu o vzťah lekár – pacient. V praxi to znamená nápomoc najmä deťom telesne, sociálne alebo mentálne vylúčeným, s cieľom zaradiť ich do štandardného (typického) prostredia. Ako som už vyššie spomínal, protektívna subkultúra napomáha a poskytuje podporu objektom – deťom “nižšej” kvalifikačnej triedy či kasty k postupu do “vyššej” štandardnej triedy. Znamená to napríklad pomoc deťom zo sociálne znevýhodneného zaostalého prostredia, dosiahnuť úroveň štandardnej (v súčasnosti strednej) sociálnej vrstvy. 

Protektívna pedagogika vníma dieťa ako pacienta, ktorému pomáha vymaniť sa z chorého sociálneho prostredia, alebo z obmedzenia neštandardného psychického alebo telesného stavu (telesné alebo psychické ochorenie). Využíva sa v nápravných zariadeniach – väzenie, alebo známa polepšovňa a takisto v špeciálnych školách pre deti zaostávajúce za štandardným vývojom. Za zakladateľov pedagogických smerov, ktoré spadajú pod kategóriu protektívna pedagogika, sú všeobecne považovaní A.S.Makarenko, Don Bosco s jeho Saleziánskou školou alebo J.H.Pestalozzi.   

Direktívna pedagogika – ​alebo aj tradičná pedagogika je dnes uplatňovaná štátnou mocou v celom svete. Jej základy boli vyvinuté v Prusku a spájajú sa s povinnou školskou dochádzkou, ktorú koncom 18. storočia v Rakúsko-Uhorsku zaviedla aj Mária-Terézia. Základom tejto pedagogiky je direktíva, alebo regula a prísne zachovávanie statusu – tradície. Štruktúra systému je hierarchická. Učiteľ je podriadený vyšším formálnym autoritám, ktoré podliehajú direktívam vyššej až najvyššej autority – panovníkovi (vláde). Žiak je v tejto hierarchii na najnižšom stupni, tesne nad ním je rodič a nad rodičom učiteľ.

Dieťa je chápané ako surovina (objekt), ktorú je potrebné opracovávať, ostrihávať, okresávať pomocou štandardizovaných postupov do požadovaného štandardizovaného profilu. Prevažujúcimi metódami učenia sú dril a opakovanie. S problémom detí so špeciálnymi potrebami (zaostávajúce, sociálne netypické, alebo mimoriadne nadané) sa vyrovnáva segregáciou, aby nedochádzalo k narúšaniu plynulého chodu vyučovania. Pre zaostávajúce deti vznikli špeciálne školy, pre sociálne netypické zas osobitné školy a nápravné ústavy (dospelí väzenie) a pre výnimočne nadané zas školy pre mimoriadne nadané deti. S výnimkou mimoriadne nadaných detí, je prístup k deťom “nápravný”, teda ako náprava niečoho pokazeného, nepodareného. Pedagogika si potrpí na formalizme, na presnom výkone direktív podľa štandardizovaných vzorov. Zameriava sa hlavne na procesuálnu stránku, obsahová je vedľajšia. Výsledným produktom takejto pedagogiky je poslušný, pedantný úradník alebo vojak. Medzi typické heslá patria: Nemyslieť, ale vykonať rozkaz! Opakovanie je matkou múdrosti!  

Provokatívna pedagogika​ – mohla by mať aj prívlastky apelatívna, expresívna, komerčná, alebo populárna pedagogika. S týmito názvami sa nestretávame, keďže tejto subkultúre sa pedagogická veda len nedávno začala okrajovo venovať. A aj to iba odborníci z oblasti špeciálnej pedagogiky, ktorí riešia výchovu a vzdelávanie mimoriadne nadaných detí. Je to prvá lastovička, ktorá sa dobudúcna môže rozvinúť do samostatnej pedagogiky, ktorej podstatou je výzva (lat. voca, provocatio – výzva). V súvislosti s konkurenčným prostredím, ktoré produkuje vonkajšie výzvy, asi najvýstižnejšie vyznie pojem provokatívna pedagogika. Nemyslím si, že tu objavujeme niečo neznáme. Mnohí učitelia prvky provokatívnej pedagogiky v praxi používali a úspešne používajú, najmä v rámci telesnej výchovy. Spomínam si ale aj na stredoškolskú učiteľku, ktorá tieto prvky vnášala do hodín matematiky. Novú látku nezačínala prednáškou alebo vysvetľovaním, ale úlohou z nového učiva. Napísala ju na tabuľu a „provokovala“, že „kto to dá?“ Alebo súčasne známy laureát ceny ​Najlepší európsky učiteľ fyziky za rok 2017 Jozef Beňuška, ktorého prístup je výrazne “provokatívny”. Na princípe provokácie (popularizácie, apelácie ) je vybudovaná viac-menej celá moderná západná civilizácia, najmä americká kultúra. Čo film, to nejaký hrdina, alebo splnený „americký sen“ chudobnej dievčiny zo zapadákova, ktorá sa prepracovala na úroveň high society.

Je na počudovanie, prečo táto pedagogika nie je v školstve aplikovaná plošne, zodpovedalo by to aj kultúrnej fáze novoveku, ktorý ešte trvá. Naopak vo vzdelávaní prevláda tradičná direktívna pedagogika, čo je kultúra spriaznená s obdobím stredoveku. Pritom vzdelávanie mimo školy v bežnom živote ju využíva. Nájdeme ju dosť precízne prepracovanú a využívanú ako súčasť finančného poradenstva, ako metóda pri školení budúcich finančných poradcov, obchodníkov, pracovníkov public relations, reklamy, alebo novinárov. Školskí pedagogickí teoretici ju však zatiaľ osobitne nespracovali, čo je veľká škoda. Táto pedagogika, paradoxne od protektívnej alebo direktívnej, je oveľa účinnejšia aj pre deti so špeciálnymi potrebami. Každé dieťa, aj sociálne, či zdravotne netypické, má nejaké nadanie, nejaké túžby alebo sny, ktoré je táto pedagogika schopná vyprovokovať a dieťa naštartovať k činu. Prvé úspechy dieťa poháňajú vpred a posilňujú jeho sebavedomie, dôkazom sú napríklad paralympionici.  

Všetky tri vymenované pedagogiky – protektívna, direktívna, provokatívna – stavajú učiteľa do pozície formálnej autority vo vzťahu k žiakovi. Dá sa teda povedať, že spomínané pedagogiky sú formálne autoritatívne. Ďalšie tri, ktoré budem popisovať, budú neformálne, neutoritatívne, uznávajúce mocenskú rovnocennosť vo vzťahu učiteľ – žiak.   

Nechajte sa inšpirovať a vyprovokovať k fantázii, k diskusii, ku kritike..! 

V ďalšom pokračovaní sa dozviete: 

Všetko to, čo v iných pedagogikách prebieha takpovediac analógovo – v časovej postupnosti – v inklúzii je to digitálne. Každé dieťa si môže vystavať vlastnú poznávaciu cestu odlišnú od svojho spolužiaka. Spomínaný digitálny princíp umožňuje architektúra tzv. vzdelávacích tržníc s exkluzívnymi vzdelávacími stánkami priamo v jednom priestore a kedykoľvek dostupnýmipre deti rôzneho veku. Podrobnejšie to budem ešte rozoberať ďalej. Základnou myšlienkou inkluzívnej pedagogiky je vytvoriť reálny priestor pre podporu kultúrnej, sociálnej i telesnej diverzity (neuro-, socio-, eko-) detí ako subjektov vzdelávania a zároveň aj diverzitu ponuky vzdelávacích aktivít, poznatkov, informačných zdrojov, vzorov, konceptov, a ďalších objektov vzdelávania pre dieťa.

Intuitívna alebo spontánna pedagogika​– stavia na vnútorných impulzoch, fantázii, nálade, intuícii, tvorivých nápadoch, či inštinktoch dieťaťa.

Original article: Slobodný vzdelávací trh – pokračovanie 3

©2024 SvobodaUčení.cz. All Rights Reserved.

Transformácia súčasného školského systému na Slobodný vzdelávací trh znamená asi toľko, ako vybudovanie siete ciest pre osobné autá plus pravidiel cestnej premávky k jestvujúcemu monopolu železničnej dopravy. 

Tento pohľad na vzdelávanie vám už nedovolí pokojne spávať!

KLASIFIKÁCIA KULTÚRNEHO SPEKTRA A VZDELÁVACÍCH PROSTREDÍ

Vlastným bádaním, štúdiom a vyhodnocovaním rôznych známych klasifikácií kultúr, som dospel k záveru, že pre školstvo a vzdelávanie je vhodná klasifikácia, ktorá rozlišuje sedem základných vzdelávacích kultúr. Tradičná subkultúra s konzervatívnymi hodnotami, ktorú všetci poznáme na vlastnej koži, je jednou z nich. Ak vychádzame z princípu populačnej rovnováhy, mala by úplne vyhovovať zhruba sedmine obyvateľov. Prieskumy, ktoré by to potvrdili, síce zatiaľ k dispozícii nemám, ale ako bude neskôr jasnejšie, počty a kvantita tu nehrajú kľúčovú rolu. Aj keby sme raz dospeli k tomu, že mnou navrhovaná klasifikácia hodnotových smerov nie je úplná a žiada si korekciu, jej zmysel a efekt tým neutrpí. Zadefinovanie základných hodnotových smerov, alebo inak aj subkultúr, umožňuje vytvoriť účinnú bariéru voči vzniku kultúrneho monopolu v budúcom vzdelávacom trhu. Plní teda okrem iného protimonopolnú funkciu. Sedem rozdielnych kultúrnych subjektov v rovnocennom právnom postavení poskytne možnosť legálne strážiť svoje špecifické hodnoty každému subjektu pred expanziou cudzích hodnotových systémov a podieľať sa na tvorbe pravidiel, ktoré budú  chrániť hodnoty všetkých kultúr. Dohoda na univerzálnych pravidlách bude veľmi zložitá a schodným prienikom bude len pár základných pravidiel o mierovom spolužití všetkých vzdelávacích kultúr v priestore vzdelávacieho trhu. A o to tu ide. Tento efekt – dobré univerzálne pravidlá – dokáže vyjednať práve mnou navrhovaných sedem kultúrnych subjektov.

Graf č. 1 znázorňuje princípy, na ktorých stojí 6 subkultúr tvoriacich jednu celostnú kultúru. Tie sú potom premietnuté do jednotlivých vzdelávacích prostredí rozlíšených farebne. Zároveň je z grafu možné vyčítať vzájomné súvislosti a vzťahy medzi jednotlivými subkultúrami a vzdelávacími prostrediami.   

Graf č.1

Klasifikácia tohto kultúrneho spektra a vzdelávacích prostredí sa opiera o štyri rozdielne polarity princípov – regulácia vs. nativácia, subsidiarita vs. autonómia, kooperácia vs. konkurencia a exklúzia vs. inklúzia.  Z toho nám vyjde šesť exkluzívnych prostredí (označené 6 farbami) a jedno inkluzívne (biela), rovnako ako vo fyzike biele svetlo je inklúziou šiestich farieb svetelného spektra.

Na základe týchto faktorov môžeme zadefinovať jednotlivé vzdelávacie prostredia so špecifickou subkultúrou a celostnou kultúrou.  

Červenou​ je označené prostredie protektívne, teda prostredie podporujúce a ochraňujúce objekt, v našom prípade kolektív detí určitej kvalitatívnej triedy, alebo kasty, z pozície vyššej autority (subsidiarita).   

Modrou ​je označené prostredie provokatívne (princíp konkurencie). Apel, alebo provokácia k prekonaniu aktuálneho stavu na vyššiu úroveň v konkurenčnom prostredí. Prostredie, v ktorom je objekt – dieťa zvonku provokované (motivované) k dosiahnutiu vyššieho ocenenia, alebo k prekonaniu vyššej méty.   

Prostredie vyjadrené ​žltou​ farbou ako autentické, je exkluzívnym natívnym priestorom, kde dieťa nie je objektom tlaku vonkajšej autority, ale sa podriaďuje impulzom svojej prirodzenej vnútornej autority. Dieťa vníma a nasleduje tieto impulzy (svedomia napríklad), inštinkty, pocity a tie môže spontánne, autenticky prejavovať navonok.   

Opakom autentického prostredia je prostredie direktívne, označené ​fialovou​ farbou. Tu je dieťa plne objektom pôsobenia vonkajšej autority, ktorá požaduje poddajnosť voči direktívam (regulám) ako nespochybniteľnej autority. Pomocou nich formálna autorita reguluje správanie, myslenie a konanie dieťaťa. Toto prostredie je typické v štandardných školách.   

Oranžové​ pole predstavuje prostredie amikatívne (lat. amicus – priateľ), teda priateľské, láskavé, kooperatívne. Každý je subjektom i  objektom bez ohľadu na vek, pohlavie, farbu pleti, schopnosti. Ide o vysoko sociálne kohézne prostredie v duchu hesla: Všetci za jedného, jeden za všetkých!  To, čo ho však napriek vysokej miere diverzity a súdržnosti robí exkluzívnym a nie inkluzívnym prostredím, je vymedzovanie sa napríklad voči konkurenčnému prostrediu v duchu hesla:  Kto nejde s nami, ide proti nám!

Lojalitu a súdržnosť nepožaduje prostredie označené ​zelenou​ – autonomické prostredie, kde subjektom i objektom je individualita sama. Zelená ako zmes modrej a žltej vyjadruje spontánne natívne (žltá) nasledovanie túžob, výziev, mét (modrá) na základe vnútornej motivácie. Zelené prostredie umožňuje samostatnosť každého jednotlivca, rovnocenné nezávislé partnerstvo, rešpekt k individuálnym odlišnostiam a podporu sebestačnosti. Tým, že sa toto prostredie vyhradzuje najmä voči  formálnej vonkajšej podpore (protektivita), ide o exkluzívne prostredie, v ktorom sa každý jednotlivec spolieha v prvom rade na seba, na svojpomoc. Pre autonomické prostredie platí typická detská reakcia voči prehnane ochranárskym rodičom – „Nechaj ma, ja sám!“

Prostredie s ​bielou​ farbou – inkluzívne prostredie, je harmonickým spojením šiestich subkultúr a prostredí podobne, ako biela farba svetla vo fyzike. Alebo inak povedané, tak ako rozkladom svetla dostaneme šesť základných spektrálnych farieb, rozkladom inkluzívnej kultúry dostaneme šesť exkluzívnych spektrálnych subkultúr a vzdelávacích prostredí. Inkluzívne prostredie môžeme nazvať aj kultúrnou tržnicou, kde dieťa v role zákazníka – klienta má v jednom priestore k dispozícii „stánky“ so všetkými subkultúrami. Tu sa môže zdržovať podľa vlastnej aktuálnej potreby, túžby či chuti. Takéto prostredie poskytuje celé kultúrne spektrum vo vzájomnej harmónii, čo umožňuje dieťaťu rozvíjať svoju osobnosť všestranne a harmonicky v duchu pradávneho antického ideálu – kalokagatie. Kým hodnoty, akými sú výzva, nezávislosť, bezpečie, dôvera, spontánnosť, či lojalita, sú v exkluzívnych prostrediach izolované (neslobodné), tu sú prepojené do harmonického celku a predstavujú pre dieťa maximálne slobodné univerzálne prostredie s dostatočnou diverzitou možností.    

Nechajte sa inšpirovať a vyprovokovať k fantázii, k diskusii, ku kritike..!

V ďalšom pokračovaní sa dozviete:  

Inkluzívne projekty na „slovenský spôsob“ skutočne inkluzívnymi byť vôbec nemusia…sa nezmieňujú napríklad o nevyhnutnej podmienke vekovej inklúzie, o samoriadenom vzdelávaní, či o unschoolingu. Vekovú inklúziu, ideálne 3-18 rokov, akútne potrebujú deti pre rozvoj svojho mimoriadneho nadania…

Popísal som šesť exkluzívnych pedagogík, z ktorých tri stavajú na vonkajšej formálnej autorite a tri rešpektujú vnútornú autoritu dieťaťa. Siedma bude súčtom všetkých šiestich v harmonickom prepojení. Inkluzívna pedagogika – ​univerzálna alebo aj konsenzuálna pedagogika. Najviac sa jej približuje pedagogika škôl Sudbury Valley school, Summerhill a…

Inkluzívna pedagogika dieťa vníma rovnako ako univerzálne obchodné centrum svojho klienta. Ponúka maximálnu variabilitu tovarov a služieb, z ktorých si môže vybrať, vrátane možnosti nevybrať si nič a bez “nákupu” odísť…

Original article: Slobodný vzdelávací trh – pokračovanie 2

©2024 SvobodaUčení.cz. All Rights Reserved.

Tak ako v minulosti rozbitie štátnych monopolov v hospodárstve umožnilo nástup konkurenciu a voľného trhu, to isté sa žiada aj v oblasti školstva – vybudovanie slobodného vzdelávacieho trhu. Aké sú ale šance, že sa to podarí ?  

Stredovek neskončil, stredovek trvá…

Prvotné myšlienky vízie Slobodného vzdelávacieho trhu sa rodili niekedy počas roka 1992, keď mi ako začínajúcemu učiteľovi začalo dochádzať, že školský systém je výlučne v moci štátu, štátnych úradníkov, politikov, alebo odborníkov, ktorých si ale opäť štát vybral na  vypracovanie návrhov reforiem podľa svojho gusta. Žiaci, študenti, rodičia, ale aj zamestnávatelia a laická verejnosť, nemala a dodnes nemá oficiálnu právomoc rozhodovať o podobe školstva, či už hovoríme o reforme, alebo o chode konkrétnej školy. Školstvo bolo vtedy a je je dodnes centralizovanou štátnou inštitúciou so všetkými rozhodovacími kompetenciami vo svojich rukách. Prišlo mi to nefér a cítil som potrebu urobiť niečo pre zrovnoprávnenie všetkých subjektov, ktorých sa vzdelávanie detí dotýka. A je to nielen štát, učiteľ, žiak a rodič, ale aj „odberatelia“ absolventov školstva, napríklad zamestnávatelia, hospodársky, občiansky a kultúrny sektor. Nerovnováha v právomociach je liahňou množstva nezmyselných problémov, ktoré spôsobujú zbytočné napätia vo vzťahoch a často až zúfalstvo. Ak sa ktokoľvek pokúsil o sociálnu facilitáciu (uľahčovať komunikáciu) v takomto právnom stave, zistil, že zúčastnení objektívne nemôžu dospieť ku konsenzu. Ak má byť spokojný štát, nebude spokojná podstatná časť učiteľov, rodičov, ešte menej odberatelia a najmenej žiaci. Píšem v poradí podľa reálneho rozsahu právomocí – najviac štát, najmenej dieťa. Ako celkom logické riešenie sa ponúka kompromis. Kompromisom v právomociach je rovné právo, rovnaká moc, rovnocennosť.

Nové vízie školstva končili v koši

V spomínaných časoch začiatkom 90-tych rokov som vypracoval Návrh koncepcie školstva, ktorého ústredným rozhodovacím orgánom mala byť Školská rada na celoúzemnej a lokálnej úrovni. Zadefinoval som subjekty, ktoré ako rovnocenní partneri mali rozhodovať o globálnych otázkach školstva, na lokálnej úrovni o otázkach školy. Rozhodovať sa malo na princípe jednohlasného súhlasu (nie väčšinového) s právom veta. Ministerstvo školstva malo byť jedným z viacerých subjektov, rovnako s jedným hlasom ako ktorýkoľvek ďalší zo subjektov – žiaci, učitelia, rodičia, odberatelia. Takto mal byť uplatnený princíp rovnosti právnej moci.

Toľko stručný popis návrhu, ktorý som zaslal ministrovi školstva Jánovi Pišútovi a čakal na odozvu. Neprišla žiadna.  Neskôr som náhodou stretol jeho štátneho tajomníka Juraja Vantucha a zistil, že mojim návrhom sa nikto nezaoberal a ani ho nečítal.

Medzitým ubehlo veľa vody. Vzniklo niekoľko expertných skupín na Ministerstve školstva a niekoľko návrhov reforiem, ktoré skončili niekde v polici zapadnuté prachom. Podotýkam, že išlo o návrhy reforiem jestvujúceho školského systému (pozn. reforma – náprava, obnova, úprava), nie o jeho transformáciu (pozn. globálna sociálna a hodnotová premena). Žiaden z doterajších návrhov reforiem neriešil otázku globálnej hodnotovej a sociálnej premeny aj v rovine  politicko-právnych vzťahov. Keby riešil, bolo by to už transformačné. Právne vzťahy v systéme sa nemenili v podstate od čias niekdajšieho Pruska, ktoré ako prvé zaviedlo povinnú školskú dochádzku a po ňom aj Rakúsko-Uhorsko v 18. storočí.

https://en.wikipedia.org/wiki/Prussian_education_system

Reformy stredovekého systému

Odvtedy prešlo školstvo mnohými reformami u nás i vo svete, menili sa detaily, obaly, fasády, ale konštrukcia zostala rovnaká. Kultúra alebo duch školy sa za takmer dve a pol storočia nezmenil, nezmenila sa školská politika, hodnoty a vzťahy. Pripomínam, že v 18. storočí bol žiak a rodič v postavení poddaného, jeho občianske slobody boli prakticky nulové. Prípadné slovo zamestnávateľov nebolo dôležité, keďže väčšina obyvateľov pracovala na svojich políčkach, na pánskych poliach. Vo fabrikách ako nekvalifikovaná pracovná sila pracovalo len malé percento obyvateľov. Postavenie učiteľa bolo významné, keďže bol predĺženou rukou štátu – monarchie a jej vládcu, ktorého záujmom slúžil. Napriek tomu, že v neskorších dobách došlo k významným politickým zmenám, či už zrušenie poddanstva, pád monarchie a vznik republiky, socializmus a po 89-tom demokracia, feudálne pomery v školstve nastolené v 18. storočí zostávajú bez zmeny dodnes. A to bez ohľadu na to, či hovoríme o písanom práve alebo zvykovom. Čo sa zmenilo, to je čoraz silnejšie sebavedomie žiakov a rodičov, a na druhej strane slabnúce sebavedomie učiteľov a ich formálna autorita v očiach verejnosti. Na neoficiálnej úrovni prebieha zápas o emancipáciu žiakov a rodičov na jednej strane a na druhej zápas učiteľov o udržanie si niekdajšieho nadradeného a nadriadeného postavenia. Veľká časť z nich si na toto exkluzívne mocenské postavenie robí nároky, menšia časť chápe, že emancipácia žiakov a rodičov je oprávnená a že si svoju stratenú úctu a rešpekt musí vybojovať v súboji so štátnymi inštitúciami. Mocenský status štátneho úradu, kedysi udelený panovníkmi Rakúsko-Uhorskej monarchie, zatiaľ reálne nikto neohrozil. Nepodarilo sa to ani prvému prezidentovi ČSR, ktorý horlil za reformu školstva a veľmi dobre rozumel detskej duši*.

*https://otevreno.org/wp-content/uploads/Detska%20farma%20-%20Eduard%20Storch.pdf

S pozíciou učiteľa sa však spája niekoľko protichodných javov. Mnohí si z detstva pamätáme na ľudsky i odborne výnimočných učiteľov. Vtedy sme si možno neuvedomovali, a mnohí ani dnes, že to robili mimo rámca predpisov, nie celkom legálne (pozn. štátny úradník môže robiť iba to, čo má prikázané, slobodný občan to, čo je dovolené). Kým sa nikto nesťažoval, všetko bolo v poriadku. Mohol to robiť aj preto, že do polovice 70-tych rokov minulého storočia boli učebné osnovy stručné, ľahko naplniteľné a zvyšný čas učiteľ venoval aktivitám podľa svojho uváženia. Učiteľ na dedine bol často motorom miestneho kultúrneho života. Viedol divadlo, krúžky, spevokol, sprostredkoval literatúru a pod.

Rozdeľuj a panuj!

Po roku 1976 sa to však radikálne zmenilo. Ministerstvo školstva schválilo novú výchovno-vzdelávaciu sústavu, ktorá na plecia učiteľa naložila priveľké bremeno. Aby ho uniesol, musel sa vzdať mimoškolských aktivít. Ale ani to nestačilo na naplnenie povinných učebných plánov. A tak núdzovým východiskom bolo zbaviť sa časti bremena a presunúť ho na rodičov. Čo však deti obralo o voľný čas mimo vyučovania. Tie po vyčerpávajúcom školskom dni doma s rodičmi dobiehali to, čo sa v škole nestihlo. Vzťah medzi rodičom a deťmi utrpel. Zároveň to malo dopad aj na vzťah k učiteľom. Tu niekde sa podľa mňa začali vzťahy trojuholníka učiteľ-žiak-rodič narušovať. Učiteľské povolanie drasticky utrpelo na vážnosti a drasticky utrpela aj sebaúcta učiteľa. Za viac ako 40 rokov sa vzťahy medzi nimi celkom odcudzili a polarizovali.  Obnoviť sa ich už nepodarilo, naopak, kríza naďalej narastá. Napätie medzi učiteľom, žiakom a rodičom sa stupňuje. Štátnym inštitúciám to však zrejme hrá do karát – v duchu Rozdeľuj a panuj!

Kým bude trojuholník učiteľ – žiak – rodič polarizovaný, nič podstatné sa v školstve nemôže zmeniť k lepšiemu. Stratený rešpekt a úctu je možné navrátiť iba tak, že si ich dožičíme všetci navzájom, nielen učiteľovi. Je potrebné zakopať vojnovú sekeru a spoločným tlakom na štátne úrady, na Ministerstvo školstva, dosiahnuť väčšiu autonómiu vo vzťahu k nim i medzi sebou navzájom.

Len nie som si v tejto chvíli istý, či nám dorástol dostatok odvážnych učiteľov, ktorí sa nezľaknú úradnej autority. A tiež dostatok osvietených rodičov a ich múdrych detí, aby si bez pýtania vzali späť svoje legitímne právo rozhodovať o svojom vzdelávaní podľa svojho svedomia a vedomia.

Lož má pevné korene

Obávam sa však, že takmer 250-ročná indoktrinácia učiteľov a sekundárne aj indoktrinácia žiakov, študentov, rodičov a celej spoločnosti úradníkmi, kňazmi, štátnymi médiami a štátnou vedou, spôsobila nepriechodnú  informačnú bublinu, nebojím sa povedať, že vymytie mozgov celej populácie. Na špici tejto mašinérie stáli vládcovia, ktorým systém umožňoval udržiavať kontrolu nad individuálnym a kolektívnym „rozumom“. Výsledkom je, že s väčšinou dospelej  populácie je možné ľahko manipulovať. Zaručená cesta k poslušnej a na štáte závislej mase obyvateľov, je programové spochybňovanie svedomia jednotlivca a jeho schopnosti samostatne rozvíjať svoje vedomie, samostatne poznávať a riadiť svoje vzdelávacie cesty. Táto lož je podsúvaná deťom už od útleho veku. S touto lžou však vládcovia pracujú po celé stáročia a žiaľ, verí jej väčšina učiteľov a rodičov ešte aj dnes. Stokrát opakovaná lož sa stáva kliatbou.

V skutočnosti so schopnosťou riadiť si svoje vzdelávacie cesty sa deti už rodia. Strácať ju začnú až v priebehu povinnej školskej dochádzky. Prejaví sa to nudou a odporom k vzdelávaniu v škole. Dieťa tu pociťuje zo strany autorít nátlak a manipuláciu. Denne je vystavované v škole a často aj doma dokola omieľanej doktríne, že bez školy, školských vedomostí, známok a titulu, nezíska zamestnanie, spoločenské postavenie, či úspech v živote. Denne je dieťa bombardované lžou, že musí poslúchať autority a krotiť impulzy svojho vnútorného hlasu, svoju spontánnosť. Že sa musí naučiť sebadisciplíne a prinútiť sa robiť aj veci, ku ktorým má odpor, že je lenivé a hlúpe a autority vedia lepšie, čo je preň dobré, ako ono samo. V dôsledku týchto lží bráni dostatočnémuzakoreneniu autentického Ja vo vedomí dieťaťa. Inými slovami, bránia spojeniu dieťaťa so svojim svedomím a nahrádzajú ho vonkajšou morálkou.Po celý život tak človek zostáva iba zakrpateným duchovným a duševným “bonsajom”. A keď takýto formálne dospelý bonsaj splodí vlastných potomkov, bude ich „vychovávať“ na svoj obraz. A kedže bonsaj sa stal všeobecným spoločenským prototypom a výchovnou normou, ani mu nenapadne, že ľudský duch môže byť slobodný a rásť do nekonečna. A že každý človek má svedomie, ktoré mu spoľahlivo radí pri morálnych rozhodnutiach.

Vzbura uvedomelých “bonsajov”

Prototyp bonsaja je nepríjemné dedičstvo, s ktorým sa potrebujeme popasovať. Výhliadky na úspech podľa mňa nie sú priaznivé, ale ani zúfalé. Deti i rodičia sú čoraz uvedomelejší, a nie vďaka vzdelávaniu v škole, ale napriek nemu. Veľkú úlohu tu zohrávajú najmä informačné technológie a slobodnejší prístup k informáciám zo strany detí i rodičov a „neposlušných“ učiteľov. Tlak na školstvo verejnosť stupňuje a štátna moc to aj registruje. Sľubuje reformy, opatrenia, čo všetko pre zlepšenie školstva mieni urobiť. Nič prevratné sa však nedeje. Naopak, školské inštitúcie čoraz viac centralizujú diagnostiku, obťažujú nezmyselným plošným testovaním. Výsledky sú však čoraz „horšie“ a tento fakt potom slúži ako palica na učiteľov a v konečnom dôsledku aj na žiakov a rodičov. Raz hystéria okolo údajnej katastrofálnej čitateľskej gramotnosti, potom okolo finančnej gramotnosti, kritickému mysleniu, okolo „nevedomosti“ o dejinách II. svetovej vojny, ktorá je spojená s voľbou „neželaných neštandardných politických strán“. Vina za „nesprávnu voľbu“ však padá opäť na hlavy učiteľov.  No a učitelia sa zbavujú viny na úkor rodičov, ktorí vraj vychovávajú čoraz „arogantnejšiu“ mládež.

 Štát v ľudských mysliach vybudoval Matrix

Vlády si nepriznávajú, že prostredníctvom štátnych inštitúcií vykonštruovali umelý informačný Matrix a závislosť obyvateľov na ich rozhodnutiach. Nie je to len chýbajúcou podporou kritického myslenia na školách, ale hlavne v utlmovaní schopností a zručností detí dopracovať sa k vzájomnej dohode bez účasti štátu. Obyvatelia bez dostatočného facilitačného tréningu  už na školách len veľmi ťažko dokážu dospieť v prípadnom spore či v konflikte k dohode a konsenzu. Odkázaní sú na súdy a políciu, alebo iný orgán, ktorý v ich spore nakoniec rozhodne. Že nie v ich prospech, alebo v prospech spravodlivosti, ale vo svoj, to im uniká.

Štátna moc cez školský systém programovo potláčala a potláča tvorivé myslenie žiakov. Strach slobodne myslieť u detí počas štúdia i v dospelosti obmedzuje ich kapacitu len na úroveň reproduktívneho myslenia. Bezpečnejšie preň je napodobňovať konvenčné marketingové celebrity a kopírovať cudzokrajné nápady, než by si sebavedome trúfli nájsť vlastné originálne riešenia. Na Slovensku je ozaj ťažké s originálnym nápadom uspieť ak ešte nie ste hviezdou mediálneho neba. Alebo uspejete v zahraničí a až potom majú vaše originálne riešenia šance byť uznané aj u nás.

Aké sú teda šance na úspech v prípade mojej originálnej vízie? Má transformácia štátneho školstva na slobodný vzdelávací trh vôbec nejakú nádej?

Na to, aby sme pochopili v čom tkvie podstata štátneho školstva a čím sa líši od vzdelávacieho trhu, musíme ísť hlbšie k princípom a hodnotám, ktoré tvoria ich kostru.

Hodnoty hovoria o tom, čo si ako ceníme, čo predstavuje náš osobný alebo skupinový kult, čo má pre nás akú cenu. Najvyššie hodnoty našich hodnotových rebríčkov sa líšia na individuálnej, ako aj na skupinovej úrovni. Podľa najdominantnejších hodnôt môžeme klasifikovať jednotlivé druhy kultúr v rámci globálnej multikultúry, alebo môžeme povedať aj – druhy subkultúr jednej globálnej kultúry.

Štát, štátne inštitúcie, úrady majú tiež svoj hodnotový rebríček. Štátna sústava je jednou z viacerých subkultúr, ktoré spolu tvoria kultúru celej ľudskej spoločnosti, alebo ak chcete, je jednou špecifickou kultúrou multikultúrneho celku. Mne sa ale viac páči tá prvá interpretácia subkultúr a jednej univerzálnej kultúry. Štát je typickou konzervatívnou subkultúrou, pre ktorú sú typickými hodnotami norma, direktíva, splnenie príkazu, splnenie misie, formálna autorita. Pre poctivého úradníka môže byť životným snom povedať si na sklonku kariéry „Splnil som všetky požadované normy!“ Norma a splnenie rozkazu nadriadeného, vyznamenania, formálne pocty a pochvaly – to sú charakteristické hodnoty, ktoré v štátnych inštitúciách uznávajú. A na to sú vytvorené aj hierarchizované mocenské štruktúry štátu v tvare pyramídy.

Riešením však v žiadnom prípade nie je zrušiť štát, či jeho štruktúry ako si časť obyvateľov myslí. Ak berieme do úvahy princíp prirodzenej populačnej neurodiverzity, vždy tu bude nejaká časť populácie potrebovať istotu v štáte a jeho úradoch. Z tohto pohľadu spoločnosť ako taká štát potrebuje. Čo však rozhodne nepotrebuje, je jeho mocenský (nadvláda) a kultúrny monopol štátu.

Tak ako v minulosti rozbitie štátnych monopolov v hospodárskej sfére umožnilo konkurenciu a nástup voľného trhu, to isté sa žiada aj v oblasti školstva – vybudovanie slobodného vzdelávacieho trhu. A nielen v oblasti školstva, ale aj v zdravotníctve, politike, vede a výskume, v celej kultúrnej sfére a rovnako aj vo sfére politicko-právnej. O tom však viac inokedy.

Teraz iba toľko, že štát ako konzervatívna štruktúra má v povahe poslúchať autority a žiadať od “podriadených” poslušnosť voči sebe ako autorite. Otázka je, kto ako autorita velí štátu? Dnes víťaz volieb. Víťaz má dočasný monopol moci. Ten už neposlúcha nikoho (v ideálnom prípade len svojich voličov). Štátny systém založený na politickej súťaži  bude mať vždy tendenciu vytvárať hospodársky, politický a kultúrny monopol. Štát teda nedokáže zastupovať a uspokojovať potreby všetkých obyvateľov. Môže poskytovať určité služby, ale nie rozhodovať.

Monopol štátnej kultúry vzdelávania

Štátna kultúra má monopol v školstve, ktoré sa zásadne nemení už takmer 250 rokov, a to aj napriek tomu, že sa mnohé normy počas storočí menili podľa toho, ktorá strana štátu vládla. Každá norma, každá zmena zákona sa zavádzala do praxe v zásade len plošne prostredníctvom direktív. Pripomína to armádu, kde generál vydá rozkaz dôstojníkom (učiteľom) a oni zas zavelia podriadeným pešiakom (žiakom). A je jedno, či “vojak” dostane rozkaz od pravicového víťaza volieb kumulovať kapitál, alebo od ľavicového rozdať humanitárne balíčky.

V školstve bez ohľadu na víťaza volieb, na režim, panuje kultúrny monopol –  subkultúra, ktorej najvýznamnejšími hodnotami sú normy, direktívy a poslušnosť voči formálnej autorite. Takéto hodnoty sú typické pre konzervatívne založené kultúry.

Riešením školstva je kultúrna sloboda

Bežne sa pojem kultúra spája najmä s národmi, etnikami, regiónmi, svetadielmi, umením, históriou, alebo civilizáciou. V svojej vízii však použijem pojem kultúra v zmysle hodnotových systémov. Hodnota ako istý posvätný kult.

Môžeme povedať, že každá rodina, každý člen rodiny, každý jednotlivec na svete má okrem spoločných aj svoju vlastnú kultúru. Ľudstvo, svetadiel, krajina, národ, rod, rodina, člen rodiny a jednotlivec majú svoje hodnoty rozdielne usporiadané vo svojom špecifickom relatívne trvalom hodnotovom rebríčku. Jeden si ctí viac priateľstvo, nezávislosť, pomoc alebo istotu ako druhý.

Zaujímavé je, že väčšina rodičov síce vštepuje svoje hodnoty všetkým svojim deťom rovnako, a predsa každé nakoniec reaguje inak a vyrastie z neho dospelý s inak nastavenými hodnotami. Občas počúvam, že „ako je to možné, veď každé vychovávam rovnako, a aj tak je jedno ambiciózne a druhé lenivé…“ – ako je to možné? Nuž k tradičnej pedagogike patrí aj tzv. optimizmus, ktorý naivne verí, že  človeka je možné vychovať a prípadne aj prevychovať. Zakladá si na precízne vypracovaných postupoch, na didaktike, na obsahu, na formách výchovy a vzdelávania. V skutočnosti však kontroluje iba vonkajšiu javovú stránku. Pod nátlakom formálnych autorít sa síce deti môžu na povel naučiť rôzne obsahy, informácie, ba i formy správania, ale čo z toho naozaj v nich zakorení a čo sa nepoddá, to závisí od vnútornej autority daného dieťaťa, nie od autority vonkajšej. Jedno dieťa sa búri formálnej výchove, druhé prijme hru na pretvárku, tretie uverí, že formálna autorita z neho urobí poriadneho človeka. Môžete teda mať tri svoje vlastné deti, každé bude mať inú povahu a budete ustavične na niektorú z nich narážať.

Plošná výchova k monokultúre je impotentná

O tom, že napríklad poradie narodených detí ovplyvňuje rozdiely v povahe detí, existuje viacero psychologických teórií a popísaných populárno-vedeckých kníh. O rozdielnych povahách a hodnotových orientáciách tzv. politického spektra hovorí politológia,  personálna psychológia uvádza rôzne typológie zamestnancov a typológie pracovných prostredí. Teórie manažmentu uvádzajú typológie šéfov a štýlov riadenia. Tradičná antická filozofia a dnes aj psychológia osobnosti špecifikuje štyri temperamenty, východné filozofie, napr. japonská, päť živlov.

Zdá sa, že za všetkými tými pokusmi o definovanie pováh jednotlivcov či skupín, je snaha uchopiť niečo, čo „rozhoduje“ o ľudskej povahe, o jeho hodnotovom nastavení, ktoré zostáva takpovediac stabilné po celý život človeka. Ak sa to “niečo” vnútri človeka nemení ani vplyvom formálnej výchovy a vzdelania, potom na čo je dobrá snaha tradičnej pedagogiky nanútiť “správnu” výchovu deťom, či prevýchovu delikventom?  Výsledkom je iba to, že zabráni jednotlivcovi rozvíjať sa v súlade s vlastným hodnotovým systémom, s vlastným svedomím a doživotne ho spoločensky diskriminuje. Aby bolo jasné, myslím si, že tradičná pedagogika stavia na legitímnych a spoločensky prínosných hodnotách, čo aj časti populácie vyhovuje a umožňuje im rozvíjať sa v súlade so svojim hodnotovým nastavením. Ostatným deťom, čo je väčšina, tradičná pedagogika nevyhovuje. To by ešte nemusela byť tragédia, keby nebola pod hrozbou vnucovaná všetkým deťom ako jedna jediná správna.

Výsledkom je odpor k škole a vzdelávaniu, frustrácia a pocit menejcennosti u tých detí, ktorých povaha a hodnotový systém je v rozpore s hodnotovým systémom, na ktorom tradičná pedagogika stavia.

A tu sa už dostávame k jadru veci – ako vytvoriť všeobecne prijateľnú klasifikáciu hodnotových systémov tak, aby sa v nich každý človek vedel niekde nájsť a stotožniť? A aby potom všetky tieto hodnotové systémy ako subkultúry boli uznané právne i morálne za rovnocenné.  Aby školstvo vytvorilo priestor pre vznik celej škály vzdelávacích prostredí so špecifickou pedagogikou a vzdelávacou kultúrou.

V nasledujúcej časti sa dozviete:

KLASIFIKÁCIA KULTÚRNEHO SPEKTRA A VZDELÁVACÍCH PROSTREDÍ

Klasifikácia tohto kultúrneho spektra a vzdelávacích prostredí sa opiera o štyri rozdielne polarity princípov – regulácia vs. nativácia, subsidiarita vs. autonómia, kooperácia vs. konkurencia a exklúzia vs. inklúzia.  Z toho nám vyjde šesť exkluzívnych prostredí (označené 6 farbami) a jedno inkluzívne (biela), rovnako ako vo fyzike biele svetlo je inklúziou šiestich farieb svetelného spektra.

……….

Verejne dostupné projekty inkluzívnych škôl a ani ich propagátori sa nezmieňujú napríklad o nevyhnutnej podmienke vekovej inklúzie, o samoriadenom vzdelávaní, či o unschoolingu. Vekovú inklúziu, ideálne 3-18 rokov, akútne potrebujú deti pre rozvoj svojho mimoriadneho nadania, pre nasledovanie „apelu“ a inšpirácie staršími a skúsenejšími spolužiakmi, samoriadené vzdelávanie potrebujú pre rozvoj autonómie a unschooling pre rozvoj spontaneity a intuície (kreativita). Integrované školy, ktoré sa nazvú „inkluzívnymi“, skutočne inkluzívnymi byť vôbec nemusia.

Original article: Slobodný vzdelávací trh – pokračovanie 1

©2024 SvobodaUčení.cz. All Rights Reserved.

V jednom sa asi všetci dokážeme zhodnúť – že stav dnešného školstva už nevyhovuje takmer nikomu. Sťažujú sa učitelia, sťažujú sa deti, rodičia, zamestnávatelia, politici. Kto si ešte do školstva nekopol, hláste sa! 🙂  

Tento pohľad na vzdelávanie vám už nedovolí pokojne spávať!

Školy už dnes nepotrebujeme na to:

• aby nám sprostredkovali informácie – na to tu máme rozvinutý informačný trh
• aby za nás mysleli a za nás objavovali svet – na to sme tu my, žiaci, aby sme sami slobodne mysleli, objavovali svet a seba samých
• aby riadili naše životy a vzdelávanie – ale na to, aby umožnili nám samým slobodne si riadiť svoj život a vzdelávanie!

​​Všetkým sa vyhovieť nedá!

Kto je dobrý žiak? Ten, ktorý na slovo poslúcha učiteľa, rebel, poctivý jednotkár, zvedavý trojkár, ambiciózny individualista, spolupracujúci altruista, alebo kto..? A rovnakú otázku môžeme položiť aj na učiteľa: Kto je dobrý učiteľ? Alebo na školstvo: Aké školstvo je dobré?

Anketa na tieto otázky by najskôr dopadla tak, že sto ľudí a sto odlišných odpovedí. Všetkým sa ale vyhovieť nedá! Taký systém zatiaľ nikto neobjavil. Ale ani nehľadal. Zaklínadlo, že všetkým sa vyhovieť nedá, je podľa mňa kardinálnym zdrojom nekonečných problémov školstva.  

Nikomu viac toto zaklínadlo neposlúžilo ako zástancom klasickej školy. Lámať si hlavu nad tým, ako vyhovieť všetkým, si nemienili a ani nemienia – bude ako určí autorita! Lenže ktorá, keďže ani v názore na takú autoritu sa všetci nezhodneme? Opäť sto názorov na sto ľudí. Je to akoby začarovaný kruh! Vychádza to tak, že ozaj bude musieť ktosi zaveliť a bez diskusie ho všetci rad-radom budú musieť poslúchať…

Bude ako povie autorita!

A možno nebudú musieť, oni radi poslúchnu, lebo dnes lepšie zaberá strašenie katastrofou, ako samotný príkaz. Zlé výsledky PISA! Naše školstvo sa prepadáva! Mladí nevedia čítať s porozumením! Mladí sympatizujú s fašistami! – takéto titulky v novinách nás presviedčajú o tom, že školstvo sa rúti do záhuby. Ono sa ozaj rúti, ale kto ho zachráni? Nuž nejaká autorita, ktorá buchne po stole a sľúbi poriadok! A všetci zatlieskajú, lebo konečne sa už nikto s nikým nebude hádať a diskutovať, nebude ani po mojom, ale ani po tvojom, bude ako povie autorita!

Takto to môže fungovať dokola, pokiaľ bude mať zaklínadlo “Všetkým sa vyhovieť nedá!” moc v našich hlavách. Chcem vám ukázať, že čaro zaklínadla sa môže rozplynúť ako ranná hmla, keď pripustíme, že je to možné a vpustíme do veci viac svetla.

Pre začiatok pripusťme toľko, že ak v prírode je možné vyhovieť rôznorodým organizmom, alebo na trhu rôznorodým chutiam a potrebám zákazníkov, prečo by nebolo možné vyhovieť rôznorodým potrebám, mentalite a temperamentu detí? Prečo by nemohlo školstvo fungovať ako slobodný vzdelávací trh? Tak ako nakupujeme tovary a rôzne služby, môžeme nakupovať aj služby vzdelávacie.

Ukážte mi krajinu, kde to takto funguje!

To je ďalšie zaklínadlo. Nie, v žiadnej krajine to takto nefunguje! Ale ani v Prusku, keď zavádzali povinnú školskú dochádzku, dovtedy nikde na svete nefungovala. Niet rozumného dôvodu prečo by sme ako prvá krajina na svete nemohli zaviesť do praxe slobodný vzdelávací trh. Že nebudeme experimentovať so státisícmi detí a radšej si počkáme, až to zavedie niektorá iná krajina? Ako sa ďalej dočítate, zistíte, že revolučné zmeny sa udejú len na úrovni legislatívy, v praxi bude všetko podľa želania “zákazníka” a ponuky vzdelávania. Čiže experiment s minimálnym plošným rizikom. Klasické školy nikto centrálne rušiť nebude. Kto chce po starom, bude mať po starom, kto chce po novom, bude mať po novom.

Alebo je lepšie pokračovať v nevydarenom experimente Prušanov a Márie-Terézie, či v nekonečných plošných reformách, ktorých má už učiteľská obec, žiaci a rodičia plné zuby? Nie sú práve plošné reformy oveľa väčším hazardom s našimi deťmi?  Myslím si, že rozhodne áno, sú.

V jednom sa predsa len zhodneme

A to v tom, že stav dnešného školstva už nevyhovuje takmer nikomu. Sťažujú sa učitelia, sťažujú sa deti, rodičia, zamestnávatelia, politici. Kto si ešte do školstva nekopol, hláste sa!

V tomto smere ako obyvatelia tejto krajiny dokážeme spolupracovať najlepšie. Čo je už ťažšie, zhodnúť sa na riešení. Dokážeme zniesť fakt, že naši susedia budú spokojní so školou, ktorú si vybrali, a to aj napriek tomu, že náš výber bol iný a tiež sme spokojní? V podstate, že dožičíme každému dieťaťu v našej krajine šancu mať školu, v ktorej bude spokojné bez ohľadu na to, či je naše, alebo susedove, alebo z osady?

Tejto iracionality sa najviac obávam, rátam s ňou, napriek tomu verím, že moje obavy sú prehnané. Skúsim to, prinajhoršom sa budem mýliť. Mýliť sa je nielen ľudské, omyl je ten najlepší učiteľ – a ja sa rád so svojim najlepším učiteľom opäť stretnem!

Nerobím si nárok na jediný správny školský systém, ani na to, že takto to musí fungovať najlepšie. No verím tomu a svoju predstavu budem obhajovať a argumentovať za ňu do vyčerpania poslednej náplne pera.

Zhodneme sa aj vo vízii?

Svoju víziu Slobodného vzdelávacieho trhu vám budem dávkovať po sústach na tomto blogu. Je toho približne na 40 strán. Rozhodne to nebude čítanie typu fasfood, bude si to žiadať pomalé vychutnávanie a trávenie. Pohľadmi, ktorými sa na vzdelávanie pozerám, ste sa ako dospelí pravdepodobne nikdy nepozerali. No určite sa mnohí z vás týmito pohľadmi pozerali na niečo iné, napríklad na prírodu, na ľudí okolo seba, keď ste boli deťmi alebo pubertiakmi. Mne sa prihodilo pozerať sa inak na deti, na školu, na školstvo už ako začínajúcemu učiteľovi tesne po tom, čo sme v uliciach doštrngali kľúčmi. A veľmi skoro som pochopil, že rovnako ako dvere k demokracii sme odmykali kľúčmi na námestiach, aj školská politika potrebuje odomknúť dvere –  k slobode. Vtedy som však netušil, že to bude až takto dlho trvať.

​Nechajte sa inšpirovať a vyprovokovať k fantázii, k diskusii, ku kritike..! 

 ______________________________________________________________________________________

V ďalšej časti sa dozviete:

Stredovek neskončil, stredovek trvá…

…výsledkom je, že s väčšinou dospelej  populácie je možné ľahko manipulovať. Zaručená cesta k poslušnej a na štáte závislej mase obyvateľov, je programové spochybňovanie svedomia jednotlivca a jeho schopnosti samostatne rozvíjať svoje vedomie, samostatne poznávať a riadiť svoje vzdelávacie cesty. Táto lož je podsúvaná deťom už od útleho veku. S touto lžou však vládcovia pracujú po celé stáročia a žiaľ, verí jej väčšina učiteľov a rodičov ešte aj dnes. Stokrát opakovaná lož sa stáva kliatbou.

Original article: Nová vízia – Slobodný vzdelávací trh

©2024 SvobodaUčení.cz. All Rights Reserved.

Dobrá úvaha o školstve, len podľa mňa pán Kartous došiel iba do polovice problému. Dobre „za pačesy“ uchopil myšlienku, aby mladí dostali širšiu prípravu, keďže nevieme aký bude trh práce v budúcnosti. Kľúčová idea je trh. Nedotiahnutá. Druhá dobrá poznámka je, že dnešné školstvo zodpovedá polovici minulého storočia v zmysle prípravy študentov do výroby, ktorú čochvíľa nahradí umelá inteligencia. Idea nedotiahnutá.

Po prvé, škola už nemôže byť len prípravou na prácu, na pracovný trh. To je málo. Školstvo nepripravuje deti na informačný trh, na spotrebiteľský trh a najmä na ideový trh. Informačný trh zaskočil našu generáciu, pretože sme zažili buď kontrolované mienkotvorné média, za socíku výber tovarov a služieb obmedzený a nedostatkový – čiže spotrebiteľský trh a vedomie mizerné. Ideový trh bol zúžený na knižnice a zdroje kontrolované ÚV KSČ.

Dnešná škola zostáva v hlbokom socíku vo všetkých „trhoch“, pretože sama o sebe je „fabrikou“, nie „trhom“. Škola minulých storočí svoje parametre podriaďovala svojmu cieľovému účelu – fabrike. A preto aj jej štruktúra riadenia, vzťahy, proces mali totožné znaky ako fabrika. Škola pripomínala výrobnú linku, kde výrobok bol poskladaný v presnom logickom slede. A niekto tento proces riadil podľa presného receptu. Rovnako to fungovalo v školstve. V prvom ročníku na vstupe začína výrobná linka vykonávať úkony podľa učebných osnov… na konci pri výstupe dostane „výrobok“ pečiatku kvality… Hotový výrobok ako pracovná sila môže byť zaradená na nejakú pozíciu pri skutočnej výrobnej linke vo fabrike, kde zamestnanec bude do konca života opakovať rovnaký úkon.

A teraz si predstavme, že dnešná škola stále produkuje tento typ „výrobku“. S tým rozdielom, že zvýšila nároky na to, aby produkt školy ovládal viacero úkonov a mal šancu na pracovnom trhu prispôsobiť sa dopytu. Trh a život „tam“ mimo školy však už dávno nie je o fabrikách, o informačných, ideových či spotrebiteľských linkách, je to už trh. Denno-denná záplava reklamy na nové rôznorodé výrobky a služby, na rôznorodé profesie, rôznorodé často protichodné informácie, rôznorodé a často protichodné idey, ideológie, teórie (konšpiračné napr.)… Tomuto už model školy z minulých storočí nedokáže čeliť.

Školstvo sa potrebuje zmeniť na trh.

Na trhu – hoci aj na Miletičke v Bratislave – nevidíme nič z toho, čo sa podobá fabrike, výrobe… je tam ponuka tovarov, výmena tovarov za peniaze. Nikto neorganizuje spotrebiteľov, neriadi ich, nedáva pokyny čo si môžu, kedy, v akej kvalite a za koľko kúpiť. Škola musí zmeniť charakter fabriky na charakter trhu. Žiak sa má stať slobodným spotrebiteľom, ktorý musí vedieť čo chce, čo hľadá, čo potrebuje. Odborný učiteľ sa mení na „predajcu“ služby, je majstrom svojho odborného remesla. Učiteľ všeobecný je poradcom, sprievodcom, mediátorom, dušou trhu…

Z tohto pohľadu školstvo už nie je reformovateľné – aj učitelia to podvedome cítia, a už majú po krk reforiem, pretože reforma znamená len zmenu technológie výroby a zakaždým im pribudne „obsluha ďalšej výrobnej linky“. Školstvo potrebuje, aj to slovo nemám rád, revolučný skok. Podobný skoku v automobilovej doprave, keď bolo nevyhnutné vymyslieť pravidlá cestnej premávky namiesto cestovného poriadku jediného hromadného dopravného prostriedku.

Aj školstvo už nepotrebuje cestovné poriadky (hromadne viesť a riadiť deti), ale pravidlá cestnej premávky, čo znamená určiť pravidlá trhu tak, aby sa v ňom dieťa mohlo bezpečne pohybovať a orientovať. Keď sa naučí dobre orientovať, vyhodnocovať ponuky, informácie, myšlienkové zdroje… pôjde do reálneho života dobre pripravené… a som si istý, že povolanie učiteľa opäť získa ten kredit, aký kedysi malo už len preto, že v takomto školskom prostredí bude radosť pracovať aj učiteľom.

Mimochodom… takéto prostredie je plne inkluzívne. Inkluzíva vo „fabrike“ fungovať nebude… už len preto, že fabrika si vyžaduje exkluzívu.

Original article: Školstvo sa potrebuje zmeniť na trh

©2024 SvobodaUčení.cz. All Rights Reserved.