Zatím žádné komentáře

Slobodný vzdelávací trh – pokračovanie 3

Publikujeme další část komplexního a rozsáhlého (podle autorových vlastních slov půl-životního) díla bývalého pedagoga, nyní reportéra jedné ze slovenských televizí s názvem Slobodný vzdělávací trh. Doufáme, že tyto texty osloví mnoho čtenářů, neboť potenciál Antonovy vize je podle našeho názoru velký. Články budou postupně vycházet na Antonově blogu i zde, na blogu Svobody učení. Předchozí část je k přečtení zde.


Skôr ako sa posuniem ďalej, chcem sa ešte osobitne dotknúť pojmov inkluzívne vzdelávanie a inkluzívna kultúra, keďže aktuálne na Slovensku prebiehajú na túto tému horúce diskusie.

Tento pohľad na vzdelávanie vám už nedovolí pokojne spávať!


Inklúzia interpretovaná dnes

Tradičné školstvo tu bolo od svojho vzniku postavené na princípe segregácie (exkluzivita) detí zodpovedajúcich typickému štandardu od detí, ktoré sa parametrom štátom nastaveného štandardu vymykajú. A či už z jednej strany deti so špeciálnymi potrebami, ktoré zaostávajú za štandardom, alebo deti s nadaním, ktoré presahuje bežný štandard. V dnešných časoch je na tradičné školstvo vyvíjaný tlak, aby vylúčené deti integroval do štandardného školského prostredia. Najnovšie sa už však hovorí nie o integrácii, ale o inklúzii. A v tom vidím kameň úrazu. Obávam sa, že hlavný prúd zástancov inkluzívnych škôl sleduje iba ohraničenú časť potenciálnych hodnôt inkluzívneho prostredia a iné prehliada. Podľa prevažujúcich argumentov na diskusných fórach a v dostupných článkoch, to vyzerá tak, že väčšina zástancov inkluzívneho vzdelávania hovorí skôr o vnášaní inkluzívnych prvkov do tradičného systému, než o zmene systému z tradičného na inkluzívny. Medzi najčastejšie opakované, a podľa mňa opodstatnené požiadavky, patria potreba priateľskejšieho prostredia (amikácia) a podpora a pomoc najmä slabším (protektivita) deťom. 

Problém vidím v tom, že tieto požiadavky nie sú zlučiteľné s tradičným direktívnym systémom. Je to isteže lepšie ako neurobiť nič, alebo to prípadne vnímať ako prvý krok k lepšiemu. Ak je to ale prvý krok, potom by sme si mali ujasniť, aký bude druhý, tretí… Pretože pokiaľ iba presunieme prostredie špeciálnej školy spolu s deťmi a pedagogickým personálom do prostredia tradičnej školy, vznikne nie inkluzívne, ale len podivné integrované prostredie. Riešenie priateľských prvkov a podpory slabším á la tradičný systém, bude o direktívach – povinný priateľský prístup, povinná podpora, ale zároveň aj povinné limity výkonov. Čo vytvorí neznesiteľnú atmosféru v školách, kde sa nebude cítiť dobre nikto, ani také, ani onaké deti, ani učitelia. Takáto zvláštna kombinácia protektívnej, amikatívnej a direktívnej subkultúry (viď polia, ktoré obsahujú červenú farbu na obr. 1) nebude deťom umožňovať napríklad mentálne sa vymaniť zo závislosti na pomoci autorít, zvládnuť tlak v konkurenčnom prostredí a presadiť sa, či pevne kotviť vo svojej prirodzenosti. Za následok to môže mať to, že nadané deti, autonómnejšie, či spontánnejšie, nezapadnú do takéhoto pseudoinkluzívneho prostredia a rodičia s najväčšou pravdepodobnosťou budú svoje deti presúvať do škôl pre mimoriadne nadané deti, do osemročných gymnázií, do škôl so zameraním na samoriadené vzdelávanie, alebo do domáceho vzdelávania.

Jediným prínosom takto môže byť integrácia detí doteraz sociálne vylúčených s deťmi neurotypickými. Negatívom bude napätie medzi integrovanými skupinami, extrémna náročnosť na výkon učiteľa a asistentov a v konečnom dôsledku aj veľmi nákladná prevádzka takýchto škôl.  

Verejne dostupné projekty inkluzívnych škôl a ani ich propagátori sa nezmieňujú napríklad o nevyhnutnej podmienke vekovej inklúzie, o samoriadenom vzdelávaní, či o unschoolingu. Vekovú inklúziu, ideálne 3-18 rokov, akútne potrebujú deti pre rozvoj svojho mimoriadneho nadania, pre nasledovanie „apelu“ a inšpirácie staršími a skúsenejšími spolužiakmi, samoriadené vzdelávanie potrebujú pre rozvoj autonómie a unschooling pre rozvoj spontaneity a intuície (kreativita). Integrované školy, ktoré sa nazvú „inkluzívnymi“, skutočne inkluzívnymi byť vôbec nemusia. Budú prínosom iba pre časť detí, ktoré objektívne či subjektívne potrebujú ochranu, podporu a možno priateľský prístup. Slovo “možno” píšem zámerne, pretože dnes už aj v mnohé špeciálne školy priateľský prístup k deťom uplatňujú.   

KLASIFIKÁCIA PEDAGOGICKÉHO SPEKTRA

Popísal som princípy a charakteristiky jednotlivých vzdelávacích  prostredí a subkultúr. V každom z nich v súlade s jeho povahou a hodnotami poskytovatelia vzdelávacieho prostredia (tím učiteľov a pracovníkov) používajú aj charakteristickú pedagogiku. Ďalší, graf. 2, ich znázorňuje.  

Graf č.2

Protektívna pedagogika – najbližšie asi zodpovedá tomu, čo odborná literatúra širšie označuje ako sociálna a špeciálna pedagogika. Kľúčovou hodnotou protektívnej pedagogiky je podpora a ochranársky prístup k žiakovi ako k objektu výchovy, subjektom je formálna autorita a ide tu o vzťah lekár – pacient. V praxi to znamená nápomoc najmä deťom telesne, sociálne alebo mentálne vylúčeným, s cieľom zaradiť ich do štandardného (typického) prostredia. Ako som už vyššie spomínal, protektívna subkultúra napomáha a poskytuje podporu objektom – deťom “nižšej” kvalifikačnej triedy či kasty k postupu do “vyššej” štandardnej triedy. Znamená to napríklad pomoc deťom zo sociálne znevýhodneného zaostalého prostredia, dosiahnuť úroveň štandardnej (v súčasnosti strednej) sociálnej vrstvy. 

Protektívna pedagogika vníma dieťa ako pacienta, ktorému pomáha vymaniť sa z chorého sociálneho prostredia, alebo z obmedzenia neštandardného psychického alebo telesného stavu (telesné alebo psychické ochorenie). Využíva sa v nápravných zariadeniach – väzenie, alebo známa polepšovňa a takisto v špeciálnych školách pre deti zaostávajúce za štandardným vývojom. Za zakladateľov pedagogických smerov, ktoré spadajú pod kategóriu protektívna pedagogika, sú všeobecne považovaní A.S.Makarenko, Don Bosco s jeho Saleziánskou školou alebo J.H.Pestalozzi.   

Direktívna pedagogika – ​alebo aj tradičná pedagogika je dnes uplatňovaná štátnou mocou v celom svete. Jej základy boli vyvinuté v Prusku a spájajú sa s povinnou školskou dochádzkou, ktorú koncom 18. storočia v Rakúsko-Uhorsku zaviedla aj Mária-Terézia. Základom tejto pedagogiky je direktíva, alebo regula a prísne zachovávanie statusu – tradície. Štruktúra systému je hierarchická. Učiteľ je podriadený vyšším formálnym autoritám, ktoré podliehajú direktívam vyššej až najvyššej autority – panovníkovi (vláde). Žiak je v tejto hierarchii na najnižšom stupni, tesne nad ním je rodič a nad rodičom učiteľ.

Dieťa je chápané ako surovina (objekt), ktorú je potrebné opracovávať, ostrihávať, okresávať pomocou štandardizovaných postupov do požadovaného štandardizovaného profilu. Prevažujúcimi metódami učenia sú dril a opakovanie. S problémom detí so špeciálnymi potrebami (zaostávajúce, sociálne netypické, alebo mimoriadne nadané) sa vyrovnáva segregáciou, aby nedochádzalo k narúšaniu plynulého chodu vyučovania. Pre zaostávajúce deti vznikli špeciálne školy, pre sociálne netypické zas osobitné školy a nápravné ústavy (dospelí väzenie) a pre výnimočne nadané zas školy pre mimoriadne nadané deti. S výnimkou mimoriadne nadaných detí, je prístup k deťom “nápravný”, teda ako náprava niečoho pokazeného, nepodareného. Pedagogika si potrpí na formalizme, na presnom výkone direktív podľa štandardizovaných vzorov. Zameriava sa hlavne na procesuálnu stránku, obsahová je vedľajšia. Výsledným produktom takejto pedagogiky je poslušný, pedantný úradník alebo vojak. Medzi typické heslá patria: Nemyslieť, ale vykonať rozkaz! Opakovanie je matkou múdrosti!  

Provokatívna pedagogika​ – mohla by mať aj prívlastky apelatívna, expresívna, komerčná, alebo populárna pedagogika. S týmito názvami sa nestretávame, keďže tejto subkultúre sa pedagogická veda len nedávno začala okrajovo venovať. A aj to iba odborníci z oblasti špeciálnej pedagogiky, ktorí riešia výchovu a vzdelávanie mimoriadne nadaných detí. Je to prvá lastovička, ktorá sa dobudúcna môže rozvinúť do samostatnej pedagogiky, ktorej podstatou je výzva (lat. voca, provocatio – výzva). V súvislosti s konkurenčným prostredím, ktoré produkuje vonkajšie výzvy, asi najvýstižnejšie vyznie pojem provokatívna pedagogika. Nemyslím si, že tu objavujeme niečo neznáme. Mnohí učitelia prvky provokatívnej pedagogiky v praxi používali a úspešne používajú, najmä v rámci telesnej výchovy. Spomínam si ale aj na stredoškolskú učiteľku, ktorá tieto prvky vnášala do hodín matematiky. Novú látku nezačínala prednáškou alebo vysvetľovaním, ale úlohou z nového učiva. Napísala ju na tabuľu a „provokovala“, že „kto to dá?“ Alebo súčasne známy laureát ceny ​Najlepší európsky učiteľ fyziky za rok 2017 Jozef Beňuška, ktorého prístup je výrazne “provokatívny”. Na princípe provokácie (popularizácie, apelácie ) je vybudovaná viac-menej celá moderná západná civilizácia, najmä americká kultúra. Čo film, to nejaký hrdina, alebo splnený „americký sen“ chudobnej dievčiny zo zapadákova, ktorá sa prepracovala na úroveň high society.

Je na počudovanie, prečo táto pedagogika nie je v školstve aplikovaná plošne, zodpovedalo by to aj kultúrnej fáze novoveku, ktorý ešte trvá. Naopak vo vzdelávaní prevláda tradičná direktívna pedagogika, čo je kultúra spriaznená s obdobím stredoveku. Pritom vzdelávanie mimo školy v bežnom živote ju využíva. Nájdeme ju dosť precízne prepracovanú a využívanú ako súčasť finančného poradenstva, ako metóda pri školení budúcich finančných poradcov, obchodníkov, pracovníkov public relations, reklamy, alebo novinárov. Školskí pedagogickí teoretici ju však zatiaľ osobitne nespracovali, čo je veľká škoda. Táto pedagogika, paradoxne od protektívnej alebo direktívnej, je oveľa účinnejšia aj pre deti so špeciálnymi potrebami. Každé dieťa, aj sociálne, či zdravotne netypické, má nejaké nadanie, nejaké túžby alebo sny, ktoré je táto pedagogika schopná vyprovokovať a dieťa naštartovať k činu. Prvé úspechy dieťa poháňajú vpred a posilňujú jeho sebavedomie, dôkazom sú napríklad paralympionici.  

Všetky tri vymenované pedagogiky – protektívna, direktívna, provokatívna – stavajú učiteľa do pozície formálnej autority vo vzťahu k žiakovi. Dá sa teda povedať, že spomínané pedagogiky sú formálne autoritatívne. Ďalšie tri, ktoré budem popisovať, budú neformálne, neutoritatívne, uznávajúce mocenskú rovnocennosť vo vzťahu učiteľ – žiak.   

Nechajte sa inšpirovať a vyprovokovať k fantázii, k diskusii, ku kritike..! 


V ďalšom pokračovaní sa dozviete: 

Všetko to, čo v iných pedagogikách prebieha takpovediac analógovo – v časovej postupnosti – v inklúzii je to digitálne. Každé dieťa si môže vystavať vlastnú poznávaciu cestu odlišnú od svojho spolužiaka. Spomínaný digitálny princíp umožňuje architektúra tzv. vzdelávacích tržníc s exkluzívnymi vzdelávacími stánkami priamo v jednom priestore a kedykoľvek dostupnýmipre deti rôzneho veku. Podrobnejšie to budem ešte rozoberať ďalej. Základnou myšlienkou inkluzívnej pedagogiky je vytvoriť reálny priestor pre podporu kultúrnej, sociálnej i telesnej diverzity (neuro-, socio-, eko-) detí ako subjektov vzdelávania a zároveň aj diverzitu ponuky vzdelávacích aktivít, poznatkov, informačných zdrojov, vzorov, konceptov, a ďalších objektov vzdelávania pre dieťa.

Intuitívna alebo spontánna pedagogika​– stavia na vnútorných impulzoch, fantázii, nálade, intuícii, tvorivých nápadoch, či inštinktoch dieťaťa.


🖋 A jaká je vaše osobní zkušenost? Také jste dospěli k tomu, že více svobody a dobrovolnosti ve vzdělávání je krok správným směrem? Zajímá nás váš pohled a váš příběh, který může inspirovat ostatní. Pište nám na zdenka.stankova@svobodauceni.cz, rádi ho na tomto blogu zveřejníme.

A také:

❤Sledujte Svobodu učení na Facebooku, dostávejte upozornění na nové články, diskutujte s podobně smýšlejícími lidmi, prostě buďte s námi 🙂

mm

Anton Adamčík

Anton je vyštudovaný pedagóg pre prvý stupeň základných škôl s 5-ročnou praxou. Je autorom experimentálneho projektu Škola hrou v Banskej Bystrici, ktorý bol oficiálne schválený Ministerstvom školstva SR v roku 1993. Dlhodobo sa venuje problematike školstva a výchovno-vzdelávacích systémov. Doterajšie systémy školstva považuje za vyhovujúce výlučne len štátnym záujmom. Záujmy dieťaťa, prevažne aj záujmy rodičov, učiteľov, zamestnávateľov, výskumníkov, umelcov i verejnosti sú buď celkom ignorované, alebo len čiastočne tolerované. Už pred 25 rokmi vypracoval koncept školského systému, ktorý mal výrazne znížiť právomoci štátu a postaviť voči nemu jako rovnocenné subjekty deti, rodičov, učiteľov, zamestnávateľov, výskum, umenie a verejnosť. V súčasnosti pracuje ako reportér TV JOJ na Slovensku. Popri tom sa angažuje v propagácii a presadzovaní slobodných škôl typu Sudbury Valley School, systému školstva i spoločnosti založeného na princípe partnerskej rovnosti v rozhodovaní.

Komentáře jsou uzavřeny .