Zatím žádné komentáře

Slobodný vzdelávací trh – pokračovanie 5

Publikujeme další část komplexního a rozsáhlého (podle autorových vlastních slov půl-životního) díla bývalého pedagoga, nyní reportéra jedné ze slovenských televizí s názvem Slobodný vzdělávací trh. Doufáme, že tyto texty osloví mnoho čtenářů, neboť potenciál Antonovy vize je podle našeho názoru velký. Články budou postupně vycházet na Antonově blogu i zde, na blogu Svobody učení. Předchozí část je k přečtení zde.


V niektorých krajinách, akou je napríklad Švajčiarsko, rozlišujú tri sféry vzdelávania, na ktoré sa môžu študenti zamerať – praktické, akademické (teoretické) a výskumnícke vzdelanie. Na Slovensku nič také nerozlišujeme. 

Tento pohľad na vzdelávanie vám už nedovolí pokojne spávať! 


Certifikčná agentúra

Alebo aj certifikačný ústav, je ďalším subjektom z uvedenej päťky subjektov. Úlohu certifikácie dnes plnia samotní učitelia, školská inšpekcia, alebo odborné komisie napríklad na maturitných skúškach. Slobodný vzdelávací trh chce tohto bremena učiteľov zbaviť. Testovanie a hodnotenie výkonov detí jeho vlastným učiteľom na vyučovacích hodinách, alebo učiteľom konkurenčnej školy v prípade maturity, je anomáliou. Najmä, ak si uvedomíme, že učiteľ testuje žiaka, ktorého učí, a teda hodnotí aj svoj vlastný pedagogický výkon. Navyše, kritériá kvality nastavujú iba akademickí odborníci z daných vedných odborov a nie aj koneční odberatelia absolventov – napríklad zamestnávatelia. Pedagóg síce bude môcť aj v režime slobodného vzdelávacieho trhu žiakovi na požiadanie poskytovať spätnú väzbu, tá však bude mať iba informačný charakter, nie charakter certifikátu. Som si istý, že zbavenie sa tohto bremena prinesie aj zbúranie jednej obrovskej bariéry, ktorá v súčasnosti narúša dôverný vzťah medzi učiteľom a deťmi. Certifikácia výkonov má byť pre deti dobrovoľná, to je dôležité zdôrazniť. Je to méta, ktorú sa dieťa rozhodne dosiahnuť slobodne. Slobodný vzdelávací trh zároveň týmto ruší doterajší certifikačný monopol štátu. Dieťa sa rozhodne samo, či chce získať štátny vzdelávací certifikát, alebo niektorý iný zo širokej ponuky na vzdelávacom trhu. Certifikačné agentúry budú zakladať alebo si najímať odberatelia absolventov štúdia. Oni si zadajú kritériá a podmienky, za akých je možné certifikát udeliť. Ako príklad môžem uviesť Zväz automobilového priemyslu. Ten si nastaví také podmienky, ktoré mu zaručia, že držiteľ tohto certifikátu bude optimálnym adeptom na výkon profesie v automobilovom priemysle. Iné kritériá s inou certifikačnou agentúrou môže mať napríklad výskumný ústav, advokátska komora, syndikát novinárov, či únia občianskych aktivistov. Koľko certifikačných agentúr má vzniknúť a v akej kvalite, a tiež koľko druhov a typov certifikátov má vzniknúť, je na iniciatíve odberateľov absolventov vzdelávania. Úlohou certifikačných agentúr nemusí byť iba testovanie vzdelania detí, ale napríklad aj vyhľadávanie nadaných detí.  

Odberateľ

Je posledným, v poradí piatym subjektom vzdelávacieho trhu. Ako som už spomenul, podľa jestvujúcich študijných kritérií, obsahu, pedagogiky, kultúry vzdelávania, by mal byť jediným odberateľom absolventov výlučne iba štát. Ostatní odberatelia sú z pohľadu štátu pre vzdelávanie irelevantní. Pritom reálne tu  okrem štátneho sektoru máme aj neštátny – výrobný sektor, služby, médiá, zdravotníctvo, cestovný ruch, finančníctvo a poisťovníctvo, šport, právo, umenie, alebo aj samotné učiteľstvo. Väčšina odberateľov si prijatých zamestnancov, alebo členov na vlastné náklady dodatočne doškoľuje sama. Na druhej strane vedomosti, ktorým študenti museli venovať kopu času, aby získali štátny certifikát, sú im nanič.  Slobodný vzdelávací trh poskytuje slobodný priestor odberateľom absolventov vzdelávania, aby si mohli určiť vlastné požiadavky na vedomosti, zručnosti a spôsobilosti, ktorými má byť vybavený držiteľ profesného alebo členského certifikátu.

Slobodný vzdelávací trh umožňuje slobodný zmluvný vzťah medzi piatimi vymenovanými subjektmi. Znamená to, že rodič a dieťa, ktorí preferujú určitú subkultúru a pedagogiku, si vyhliadnu poskytovateľa s príslušným vzdelávacím prostredím. Na druhej strane odberateľ s rovnakou subkultúrou osloví certifikačnú agentúru, zadá jej kritériá a osloví tiež poskytovateľa, ktorý dokáže podľa želania odberateľa poskytnúť požadované vzdelávacie prostredie. Takto môže päť  vymenovaných subjektov podobného hodnotového zamerania uzavrieť spoločnú dohodu o spolupráci.

Popísal som tu už kultúru a subkultúry vzdelávacích prostredí a pedagogík a subjekty vzdelávacieho trhu. Do tretice tu máme ešte jednu  klasifikáciu. Dotýka sa dominantného zamerania dieťaťa na určitú sféru vzdelávania, ktorá ho priťahuje.

SFÉRY VZDELÁVANIA

V niektorých krajinách, akou je napríklad Švajčiarsko, rozlišujú tri sféry vzdelávania, na ktoré sa môžu študenti zamerať – praktické, akademické (teoretické) a výskumnícke vzdelanie. Na Slovensku nič také nerozlišujeme. A tak nám možno nepripadá zvláštne, ak vysokoškolské vzdelanie (vzdelanie vôbec) sa chápe zúžene len ako akademické vzdelanie. Až na malé výnimky, keď doplnkom napríklad pri medicínskych odboroch je aj praktické vzdelávanie.  

Podobne ako vo Švajčiarsku i ja navrhujem, aby sme sféry vzdelania/vzdelávania rozlišovali. Na obr. 4 sú v stĺpcoch farebne odlíšené sféry vzdelania – prax, teória, výskum, na ktoré vysoká škola zameriava vzdelávanie a absolvent môže získať príslušný certifikát. V riadkoch zas pomery medzi praktickým, teoretickým a výskumníckym vzdelaním znázorňujú veľkosti štvorcov. Napríklad u “praktika” bude teoretické a výskumnícke vzdelanie užšie v pomere k praktickému.

Obr.4  

Praktická sféra -​ alebo sféra praktického vzdelávania. Táto sféra priťahuje deti s praktickým zameraním. Bez veľkého teoretizovania a premýšľania sa vrhajú rovno do akcie, ich heslo je: Hoďte ma do vody a ja sa naučím plávať!  Pre ne je zdrojom poznatkov a myšlienok priama skúsenosť s realitou – empíria. Či už ide o pracovné postupy, situácie, alebo zážitky. Dá sa zjednodušene povedať, že komunikujú i myslia “rukami”. Keď aj rozprávajú alebo premýšľajú, tak rozprávajú a premýšľajú vecne. A keďže sú praktickí, racionálni, nedržia veľa zbytočných informácií v hlave, ale vedia ako a odkiaľ ich je možné rýchlo získať. Aj spôsob vzdelávania tomu prispôsobujú. Keď prax odhalí, že nejakú informáciu alebo poznatok nemajú v “hlave”, pustia sa ju hľadať a doštudovať. Zásoby neaktuálnych informácií si nerobia, je to nepraktické.  

Praktická vzdelávacia sféra nachádza svojho odberateľa vo sfére hospodárstva. Dá sa povedať, že dobrý praktik, je dobrým hospodárom. A to je aj najvšeobecnejším kritériom, ktoré si kladie odberateľ pri výbere absolventa praktického vzdelávania. Hospodárstvo je možné chápať aj ako špecifickú kultúru, ktorá vyznáva také hodnoty, akými sú racionalita, rozumnosť či efektívnosť hospodárenia s majetkom, s peniazmi, so zdrojmi, surovinami, prírodou, telesným zdravím, nadaním (ekonómia, ekológia), tovarom, službami. Princípom, na ktorom hospodárstvo stojí, je reprodukcia s rastúcou pridanou hodnotou. Z účtovného hľadiska zas vyrovnanosť vzťahu “má dať – dal”, z obchodného “kúpil – predal”.  

Teoretická – akademická sféra ​- alebo sféra akademického vzdelávania. Táto sféra priťahuje deti hladné po komunikácii, po informáciach a poznatkoch predmetov ich záujmu. Sú to rečníci, hltači kníh, poslucháči prednášok. Ako radi informácie prijímajú, tak aj posúvajú ďalej, radi neustále komunikujú. Radi diskutujú a debatujú na rôzne témy, kde často citujú a odkazujú na zdroje, ktorými zväčša aj argumentujú. Ich svet sú informácie, polemiky, debaty o postojoch k tomu, čo kto kedy povedal, napísal. Akademik je zberač a lovec informácií, ktoré potom spracúva do podoby rozhovorov, dokumentov, správ, reportáží, článkov (napr. aj odborných) alebo príbehov. Akademik koná, hovorí i myslí “jazykom” – kladie otázky a odpovedá.  

Teoretická, alebo akademická vzdelávacia sféra nachádza odberateľa svojich absolventov vo sfére komunikačnej. Či už ide o oblasť literatúry, politiky a politického práva, alebo oblasť médií, marketingu, public relations – všetky tieto oblasti spája komunikácia. Všeobecným kritériom odberateľa pre výber absolventa akademickej vzdelávacej sféry, je schopnosť komunikovať, viesť dialóg, klásť otázky a odpovedať. Nutným predpokladom vedenia dialógu je rovnocennosť (rovnaká právna moc) oboch aktérov. V opačnom prípade ide o monológ, čo je dnes príznačné v komunikácii s formálnymi autoritami doma, v školách, v podnikoch, v štátnej správe, ale aj v diskusiách na sociálnych sieťach. Spoločenská sféra je v samotnej podstate založená na produkcii rovnocenného dialógu. Nerovnocennosť je anomáliou, ktorú spôsobuje egoizmus. Za dialóg všeobecne v tomto zmysle chápeme rovnako literárny príbeh, vedeckú prácu, reportáž, radu, pokyn, smernicu alebo prijatý zákon ako posolstvo smerované k adresátovi. Táto sféra uznáva okrem hodnoty rovnocennosti aj hodnoty, akým je čistota (opak informačného šumu), pravdivosť, presnosť, zrozumiteľnosť, adresnosť, presvedčivosť podanej odpovede a na druhej strane dialógu zas umenie dobre a adresne sformulovať otázky.

Výskumnícka sféra​ – alebo sféra výskumníckeho vzdelávania. Táto sféra priťahuje deti, ktoré sa rady zamýšľajú a neustále si kladú otázky typu  “prečo”. Inými slovami, sú to malí myslitelia. Premýšľajú rovnako pri manuálnej práci, pri čítaní, pri rozhovore, alebo len tak rozjímajú o svete a o živote. Ich svetom je svet ideový, svet myšlienok, nezodpovedaných otázok, hypotéz, nápadov, fantázií, inšpirácií či intuícií. Dieťa výskumnícky zamerané skúma myšlienkový svet, hľadá odpovede na otázky prečo a ako veci fungujú, ako by mohli lepšie fungovať. Jeho dominantným nástrojom poznávania je myslenie. Často odmieta vnucovanú hotovú odpoveď od druhých, chce to rozlúštiť a objaviť samo. Výskumník koná, komunikuje i skúma tvorivou mysľou. Nepotrebuje veľa sprostredkovaných informácií ani praktických skúsenosti, aby mohol bádať a poznávať svet. Potrebuje najmä idey, inšpirácie, intuície ako nápady.

Výskumnícka sféra nachádza svojho odberateľa v oblasti výskumníctva – bádateľstvo, filozofia, zlepšovateľstvo, záhadológia, umelecká tvorba. Základným princípom tejto sféry je tvorba v myšlienkovom svete. Patrí sem rovnako tvorba vízií budúceho sveta ako aj vízia možnej minulosti (hypotéza), ktorej pravdivosť overujeme pomocou faktov.  

Zjednodušene môžeme zhrnúť, že praktika priťahuje poznávanie a pretváranie telesného sveta, teoretika poznávanie a pretváranie sveta informácií a komunikácie a výskumníka poznávanie a pretváranie sveta myšlienok.  

Vnímanie vzdelávacích sfér je dôležité na to, aby vzdelávací trh mohol ponúknuť vzdelávacie prostredie, ktoré berie ohľad na zameranie detí. Ako naznačuje obr. 4, nejde o striktné zameranie sa na jedinú z troch vzdelávacích sfér, ide len o jej dominanciu v určovaní kritérií kvality. Napríklad kvalitný praktik nemusí byť zároveň nadpriemerný v komunikácii a teórii, ba ani v myslení. Je však jasné, že bez akejkoľvek teórie a myslenia sa nezaobíde.  

Inými slovami, napríklad ak je dieťa prakticky nadané, nebude také úspešné ani pri odpovediach pred tabuľou, v písomných testoch, ale ani v rozsahu poznatkov či informácií, alebo v myslení. Rovnako to platí aj pre výskumnícke nadanie, kde silnou stránkou nie sú ani praktické zručnosti, ale ani encyklopedické vedomosti. Ono dieťa bude radšej skúmať svet naokolo vlastnou mysľou a takto získavať odpovede na svoje otázky, akoby malo pátrať po hotových odpovediach v knihách. Rovnako ľudia akademicky nadaní z pohľadu praktikov priveľa teoretizujú a “kecajú” a málo robia, z pohľadu mysliteľov plávajú po povrchu a málo sa nad slovami zamýšľajú. Slobodný vzdelávací trh tieto špecifiká mieni rešpektovať a všetky tri sféry zrovnoprávniť. Súčasný školský systém preferuje akademickú sféru a praktickú i výskumnícku prehliada. Je to logické ak systém zostavili výlučne len teoretici, čiastočnú výnimku tvoria učňovské školy a niektoré odborné stredné školy.

Logickú odpoveď dostaneme aj na otázku, deti s ktorým nadaním sú v dnešnej škole najúspešnejšie? Jasné, že s akademickým a komunikačným nadaním. Má to však potom viacero negatívnych dôsledkov. Napríklad bezprostredne na prakticky alebo výskumnícky zamerané deti a následne aj na kvalitu profesií na trhu práce. Súčasné školstvo s takto nastavenými kritériami, nedovolí deťom s výskumníckym nadaním dopracovať sa do výskumných ústavov, pretože tie už obsadili akademici. Certifikačný systém je nastavený na akademickú kvalitu a nepustí deti s priemernými známkami na vysoké školy a k výskumu. Rovnako to platí aj na praktikov. Praktikov i výskumníkov systém vylučuje a posiela do praxe ako menej kvalifikovanú pracovnú silu. V práci sú však praktici bez akademického titulu často praktickejší ako ich vedúci s titulom inžiniera. Podobne aj výskumníci s vynikajúcimi víziami sú často lepší ako ich oficiálni firemní lídri v zamestnaní. Trpia ale tým, že sa aj napriek nadaniu k výskumu dostať nemôžu a cítia sa spoločnosťou zaznávaní. Spôsobil to však systém vzdelávania, ktorý protéžuje akademické pred praktickým a výskumníckym. A čo je ešte horšie, mnohí z praktikov a výskumníkov skončili v krčmách, kde zapíjajú svoj vnútorný pocit bezcennosti. Oni vedia, že majú nadanie, ale majú skúsenosť, že svet to ignoruje. Je to obrovská spoločenská i osobná škoda. Dnes napríklad automobilový priemysel hľadá praktikov s technickým VŠ vzdelaním, čo je problém. Vysoké školy chŕlia akademikov, nie praktikov, čo napríklad predražuje výrobu.

Podobná situácia je aj na výskumných a vedeckých ústavoch. Naše vedecké ústavy sú plné akademicky nadaných ľudí a skutočných výskumníkov je tam pramálo. Stačí si položiť otázku, koľko máme Nobelových cien alebo osobností, ktoré robia svetový výskum a sú aj vo svete citovaní? Výskumník “po slovensky” je vedec – redaktor, rešeršér, štatista, prieskumník, znalec, len nie bádateľ a objaviteľ. Výskumné ústavy obsadili skupiny akademicky nadaných ľudí a ľudia s výskumníckym nadaním, s prevratnými teóriami a hypotézami, museli odísť za hranice, alebo rezignovali na život. Sú to ťažké spoločenské straty. Bolo by zaujímavé nahliadnuť do duší alkoholikov a narkomanov, koľkí z nich majú v sebe ukryté a zapreté nadanie na výskum alebo na prax. Monopol štátu vo vzdelávaní spôsobil, že kritéria kvality vzdelávania nastavili akademici. Čo znamená, že praktici a výskumníci sa stali pre školstvo menejcennou “surovinou”, ktorá nemá šancu uspieť v konkurencii s akademicky nadanými deťmi. Výnimkou sú situácie, ktoré občas na školách nastávajú – vznikne praktický problém, s ktorým si pani učiteľka – akademička, nevie poradiť. To je okamih, keď jednotkári zostávajú paralyzovaní a svojich “päť minút slávy” si užije výskumník, ktorý problém rozlúskne a praktik ho zrealizuje. Toto sa však do známok nezapočítava.

Akademizmus však nie je jediným monopolom a jedinou diskrimináciou, ktorú školstvo produkuje. Je to aj kultúrna diskriminácia, napríklad potláčanie intuitívnych vzdelávacích kultúr, zvýhodňovanie slepej poslušnosti a podpora rivality na úkor spolupráce, alebo vynútené vedenie “za ručičku” pred samoriadeným vzdelávaním. Čo v konečnom dôsledku vedie v reálnom živote k deformácii celej spoločnosti a k jej polarizácii.

Nechajte sa inšpirovať a vyprovokovať k fantázii, k diskusii, ku kritike..!


V ďalšom pokračovaní sa dozviete: 

AKO MÔŽE FUNGOVAŤ NIEČO TAKÉ, AKO JE SLOBODNÝ VZDELÁVACÍ TRH? 

Na nasledujúcich stranách ponúkam predstavu, ako môže vo vzdelávaní fungovať slobodný vzdelávací trh. Z trhu v oblasti hospodárstva má ľudstvo  už dlhodobé skúsenosti. Jeho základom je ponuka a dopyt po tovaroch a službách. Máme tu výrobcov, poskytovateľov služieb, predajcov a zákazníkov. Dá sa povedať, že trh vylučuje monopolné postavenie ktoréhokoľvek subjektu a obchodná výmena funguje na dobrovoľnej báze. Existujú rôzne typy predaja, od predaja jednej značky, výrobku, služby až po predaj v obrovských obchodných domoch , kde nájdeme všetko v jednom areáli.  

……

Ak si však porovnáme existujúci stupeň rozvoja trhového hospodárstva (praktická sféra) v našej krajine, alebo vo svete s rozvojom komunikačného (akademická sféra – politika, médiá) trhu, zistíme, že komunikačný trh za hospodárskym zaostáva, ale predsa len sa tvorí. Zárodky tohto trhu môžeme vnímať s nástupom pluralitnej demokracie a plne sa začal rozvíjať až s nástupom internetu a sociálnych sietí. A tak ako trhové hospodárstvo je čiastočne regulované štátom, objavujú sa už iniciatívy, aby bol regulovaný aj komunikačný trh. Tá potreba “čosi urobiť” je podľa mňa opodstatnená, hoci si nemyslím, že štátne a politické zásahy do tohto trhu prinesú riešenie, skôr deformáciu trhu.


🖋 A jaká je vaše osobní zkušenost? Také jste dospěli k tomu, že více svobody a dobrovolnosti ve vzdělávání je krok správným směrem? Zajímá nás váš pohled a váš příběh, který může inspirovat ostatní. Pište nám na zdenka.stankova@svobodauceni.cz, rádi ho na tomto blogu zveřejníme.

❤Sledujte Svobodu učení na Facebooku, dostávejte upozornění na nové články, diskutujte s podobně smýšlejícími lidmi, prostě buďte s námi 🙂

🏠 Chcete zažít s(S)vobodu učení na vlastní kůži? Pojeďte s námi do našeho Svobodomu! Aktuální termíny pobytů najdete zde.

mm

Anton Adamčík

Anton je vyštudovaný pedagóg pre prvý stupeň základných škôl s 5-ročnou praxou. Je autorom experimentálneho projektu Škola hrou v Banskej Bystrici, ktorý bol oficiálne schválený Ministerstvom školstva SR v roku 1993. Dlhodobo sa venuje problematike školstva a výchovno-vzdelávacích systémov. Doterajšie systémy školstva považuje za vyhovujúce výlučne len štátnym záujmom. Záujmy dieťaťa, prevažne aj záujmy rodičov, učiteľov, zamestnávateľov, výskumníkov, umelcov i verejnosti sú buď celkom ignorované, alebo len čiastočne tolerované. Už pred 25 rokmi vypracoval koncept školského systému, ktorý mal výrazne znížiť právomoci štátu a postaviť voči nemu jako rovnocenné subjekty deti, rodičov, učiteľov, zamestnávateľov, výskum, umenie a verejnosť. V súčasnosti pracuje ako reportér TV JOJ na Slovensku. Popri tom sa angažuje v propagácii a presadzovaní slobodných škôl typu Sudbury Valley School, systému školstva i spoločnosti založeného na princípe partnerskej rovnosti v rozhodovaní.

Komentáře jsou uzavřeny .