Zatím žádné komentáře

Dokážeme merať vzdelanie?

V Amerike a v mnohých ďalších moderných národoch sme posadnutí meraním. Naším mottom by pokojne mohlo byť: „Ak sa to nedá spočítať, neráta sa to.“ Obzvlášť posadnutí sme meraním a hodnotením vzdelania detí a s legislatívou No Child Left Behind („Žiadne dieťa nebude zaostávať“) sme v tejto posadnutosti zrejme dosiahli vrcholu. Naše deti sa stali pešiakmi v hre, ktorá postavila rodiča proti rodičovi, učiteľa proti učiteľovi, školu proti škole a národ proti národu, pričom sa súťaží o to, koho deti dokážu napísať štandardizované testy najlepšie. Takto pripravujeme naše deti nielen o spánok, ale aj o možnosť samostatne sa hrať a o ich detstvo len preto, aby mali na testoch čo najviac bodov.

Je načase, aby sme sa ako ľudia nachvíľu zastavili, párkrát sa zhlboka nadýchli a zamysleli sa nad nasledujúcou otázkou: Čo je to vlastne vzdelanie? Aký má zmysel? A vo svetle našich odpovedí na tieto otázky sa opýtajme sami seba: Je možné merať vzdelanie a pokiaľ áno, dáva zmysel, aby sa na každého vzťahovali rovnaké kritéria?

Bežné školy ako ich poznáme majú svoje korene v období protestantskej reformácie. Mnohí reformátori verili, že je ich kresťanskou povinnosťou naučiť deti čítať, aby si mohli samé čítať Bibliu. Ďalšou kresťanskou povinnosťou pre nich bolo vštepiť deťom určité presvedčenia, ktoré sa týkali predovšetkým poslušnosti a pekelného ohňa, ktorý čaká na tých, ktorí poslúchať nebudú. Cieľ vyučovania bol úplne jasný; odstraňovať následky dedičného hriechu, vytvoriť v deťoch dostatočný strach z autorít a vštepiť do ich pamäti verše z Biblie a celé odseky vyvolávajúce strach a následnú poslušnosť. S takto definovaným cieľom bolo pomerne jasné, ako úspešnosť vyučovania merať. Ak deti poslúchali a robili presne to, čo im vravel učiteľ, (ktorého v tých časoch volali majster) a neodvrávali, hodnotili ich pozitívne a škola vo svojej úlohe uspela. Nezáležalo príliš na tom, aké lekcie sa deti naučili (za predpokladu, že lekcie neodporovali učeniu Biblie); dôležité bolo, aby deti úlohy usilovne a poslušne vykonávali. Ak však rebelovali a trvali na tom, aby si robili veci po svojom napriek opakovaným trestom, bitkám a hanbe, pri týchto deťoch vyučovanie zlyhalo. V tom čase sa vôbec nepredpokladalo, že vyučovanie je totožné s pojmom vzdelávanie. Ľudia sa naučili znalostiam a zručnostiam potrebným pre užitočnú prácu a spoločenské fungovanie počas bežných denných aktivít. Škola bez ohľadu na to, aká hrozná v tom čase bola, zaberala len veľmi malú časť detského života.

Časom sa školstva ujali vlády a stúpol počet vyučovaných predmetov, počet dní a hodín, ktoré deti mali tráviť v školách. Vyučovanie sa v mysliach väčšiny ľudí postupne stalo synonymom pre vzdelávanie. S príchodom priemyselnej revolúcie sa školy začali podobať stále viac na manufaktúry a továrne. Študenti sa posúvali akoby po bežiacom páse z jedného ročníka do druhého. V každej zastávke im nový učiteľ pridal nový balíček vedomostí a zručností potrebných pre ďalší ročník. Na konci bežiaceho pásu hotový výrobok vypadol z linky s opečiatkovaným certifikátom kvality – diplomom. Toto je do dnešného dňa štandardným spôsobom vyučovania napriek tomu, že priemyselná revolúcia je už dávno minulosťou. Ak toto nazývame vzdelaním, potom je jasné, ako ho budeme merať. Jednoducho na konci každej zastávky bežiaceho pásu skontrolujeme, či každý študent získal špecifické „fakty“, poznatky a zručnosti, ktoré sa vyučovali a či je schopný pokračovať do ďalšieho ročníka.

Počas mnohých rokov takejto praxe sa však vytvorila v továrenskom systéme vzdelávania nekonzistencia. Vyučovanie v jednotlivých triedach a školách alebo kontrola postupu študentov nebola všade rovnaká a niektorí učitelia si dokonca mysleli, že deti sa prirodzene líšia medzi sebou navzájom a že si zaslúžia tráviť väčšinu svojho času hrami a skúmaním, aby samé prišli na to, čo ich zaujíma a baví. V kritériách sa líšila trieda od triedy a škola od školy. A tak prišla legislatíva No Child Left Behind (NCLB) so snahou odstrániť túto nekonzistenciu. Teraz musí každý hotový výrobok spĺňať presne definované štandardy bez ohľadu na to, že pôvodné suroviny sú rôzne, bez ohľadu na akékoľvek mimoškolské životné skúsenosti a okolnosti a určite bez ohľadu na to, aké sú individuálne záujmy alebo túžby dieťa. NCLB nie je ničím iným ako logickým dôsledkom snahy brať továrenský model vzdelávania smrteľne vážne, aby sa vyrábal skutočne uniformný a štandardizovaný finálny produkt. Kým je NCLB v platnosti, zamestnanie učiteľov závisí na tom, aké výsledky majú ich študenti na štandardizovaných testoch. Je potom logické, že cieľom vyučovania nie je naučiť predmet, ale naučiť študentov na test. A keďže sa štandardizované testy sústreďujú (hlavne) na matematiku, literatúru a do menšej miery na prírodné vedy, ostatné predmety sú zatlačené do úzadia, aby sa vyučovalo len to, čo sa ráta (na teste).

A tak teraz skúsme ustúpiť od tohto šialenstva, párkrát sa zhlboka nadýchnuť a porozmýšľať nad vzdelávaním s nadhľadom.

Aj keby sme vzdelávanie definovali len ako výuku matematiky a literatúry, ideme na to nesprávnym spôsobom. Deti sa naučia čítať veľmi jednoducho a čítajú rady, ak ich to baví a chcú to robiť, a to isté platí o učení matematiky. Kľúčovým slovom je CHCÚ. Kvôli nám a našim predstavám deti nenávidia čítanie a matematiku, keď im ju nakúskujeme na otupné, povinné kroky bežiaceho pásu. Nikto sa nechce učiť čítať kvôli čítaniu alebo matematiku len kvôli matematike samotnej. Deti chcú čítať, aby sa dostali k informáciám alebo aby mohli prežívať rôzne príbehy. Matematiku chcú používať na riešenie zaujímavých problémov reálneho života, ktoré matematiku vyžadujú. Takto sa ľudia učia v reálnom živote a takto sa deti učia v demokratických školách alebo v domácom prostredí podľa filozofie unchoolingu, kde sú deti zodpovedné za svoje vlastné vzdelávanie.

Pozrime sa však na za hranice vyučovania konkrétnych vecí. Aký by mal byť zmysel vzdelávania? Alebo inak povedané, aké máme zámery s vývojom našich detí. Väčšina z nás nechce, aby sa z našich detí stali bezmyšlienkoví nasledovatelia autorít. Poznáme a zažili sme zlo, ktoré nasleduje takúto orientáciu. Tiež si myslím, že väčšina z nás nevidí zmysel vzdelávania v tom, aby sme sledovali naše deti, ako sa im darí v televíznej súťaži „Ste múdrejší ako piatak?“ Veľmi dobre vieme, že samotné vedomosti, ktoré majú ovládať piataci (alebo deti akéhokoľvek iného ročníka) len málo súvisia s úspechom v živote. Čo si teda želáme pre naše deti?

Ak by som sa teraz mal stať rodičom, chcel by som pre svoje deti niekoľko nasledujúcich vecí. Chcel by som:

  • aby vyrastali s pocitom, že si sami dokážu určovať smerovanie svojho života
  • aby boli šťastné, ale aby sa zároveň starali a zaujímali o šťastie ľudí okolo seba
  • aby boli emočne odolné, aby ich nezlomil stres a sklamania, ktoré život nevyhnutne prináša
  • aby dôverovali svojej schopnosti neustále sa učiť novým veciam a prispôsobovať sa svetu, ktorý sa každým rokom mení rýchlejšie ako kedykoľvek predtým
  • aby mali svoje vlastné ciele, ktoré súvisia s tým, čo ich baví a zaujíma
  • aby mysleli kriticky a robili racionálne rozhodnutia, ktoré im pomôžu dosiahnuť tieto ciele
  • aby mali morálne hodnoty, ktoré dajú zmysel a štruktúru ich životom a dúfal by som, že budú humanistické, čím myslím hodnoty, ktoré sa týkajú zabezpečovania a dodržiavania ľudských práv a povinnosti nešliapať po nich.

A tu máme problém. Ani jedna z týchto vecí sa v škole nedá naučiť. Všetky tieto veci musia vyrastajúce deti objaviť alebo vytvoriť samy pre seba, avšak na to potrebujú mnoho času stráveného hrou a objavovaním sveta. To najlepšie, čo môžeme pre naše deti v tomto smere urobiť je poskytnúť im samých seba i ďalších ako vzor a ďalej zdravé, stimulujúce a morálne prostredie, ktoré deťom umožní nájsť to, čo hľadajú, aby sa naučili dívať sa na svet aj pohľadom iného človeka, nielen tým svojím. Koniec koncov, zmyslom vzdelania je objaviť a dať svojmu životu zmysel, a to musí spraviť každý sám za seba.

Je teda možné merať vzdelanie? Možno jednotlivci sami pre seba dokážu merať vlastné vzdelanie sledovaním pokroku, ktorý robia v určovaní si cieľov a v ich napĺňaní. Avšak podľa mňa nikto z nás nedokáže skutočne zmerať vzdelanie iného človeka.


Co (a kdo) je SvobodaUčení.cz? Čtěte zde.

mm

Peter Gray

Peter Gray je výzkumným profesorem psychologie na Bostonské univerzitě. Provedl a publikoval výzkum komparativní, evoluční, vývojové a vzdělávací psychologie; publikoval články o inovativních vzdělávacích metodách a alternativních přístupech k vzdělávání; a je autorem Psychologie (Worth Publishers), vysokoškolské učebnice k úvodu do psychologie, která je nyní již v 6. vydání. Vystudoval Columbia University a získal doktorát v biologických vědách na Rockefellerově univerzitě. Jeho současný výzkum a psaní se primárně zaměřuje na přirozené způsoby dětského vzdělávání a na celoživotní význam hry. Jeho vlastní hry zahrnují ne jen výzkum a psaní, ale také cyklistiku, jízdu na kajaku, lyžování a pěstování zeleniny.

Komentáře jsou uzavřeny .