Zatím žádné komentáře

Ako škola spôsobuje utrpenie? Kirsten Olson spočítala niektoré spôsoby

Dovoľte mi predstaviť vám Dr. Kirsten Olson, vzdelávaciu pracovníčku, aktivistku, konzultantku a spisovateľku zaujímajúcu sa o deti, vzdelávanie a podmienky na školách. Okrem iného je prezidentkou správnej rady pre zduženie IDEA (Inštitút pre demokratické vzdelávanie v Amerike). Po prvý krát sme sa stretli pred pár týždňami keď som dychtivo prečítal jej najnovšiu knihu Zranený školou: Znovuzískanie radosti v učení a postavenie sa starej školskej kultúre. Určite vám ju odporúčam si prečítať, pokiaľ ste niekedy chodili do školy, vaše deti tam chodia alebo niekedy budú chodiť.

Táto kniha je výsledkom výskumu, ktorý Olson začala robiť na doktorandskom štúdiu na Harvardskej univerzite. Ako jedna s tých žiakov čo sa radi učia, plánovala zamerať výskum na potešenie a príjemné skúsenosti získané počas štúdií. Bohužiaľ ako začala s rozhovormi s ľuďmi o pozitívach v škole, zistila že namiesto toho hovorili o trápení v školách. Doktorandská poradkyňa Sara Laurence-Lightfoot napísala tento úvod do spomínanej knihy:

„Jej prvý prienik do tejto oblasti podrobných rozhovorov bol s oceňovaným architektom, váženým profesorom, spisovateľom, výkonným manažérom,- Olson iste očakávala počuť príbehy plné radosti a produktívneho učenia, príbehy spojené s vážnosťou, dobrodružstvom, potešením, prácou a hrou, túžbou a záväzkami. Namiesto toho zistila tiene bolesti, sklamania, cynizmu v živých spomienkach na školské vzdelávanie. Namiesto očakávaného svetla objavila temnotu. A v ich spomienkach nefigurovali len staré zranenia a teraz vyliečené a dlho zabudnuté; spomínali hlboké rany, ktoré sú stále čerstvé a boľavé, zranenia stále ohrozujúce a skresľujúce ich vnímanie seba ako osoby a profesionálov.“

Ako project Kirsten Olson pokračoval, začala robiť rozhovory s ľudmi rôzneho veku, rozličného socioekonomického pôvodu, s rozdielnou kariérou. Bola zaskočená vážnosťou a emóciami od ľudí keď jej hovorili o trpení ktoré pociťovali so spomienkami na ich školu. Olson bola priekopníčkou porozumenia priameho efektu školy na psychický rozvoj. Pýtala sa ľudí ako na nich škola zapôsobila.

V knihe kategorizuje zranenia do siedmich skupín a ilustruje ich citátmi s rozhovorov. Potom v ďalších častiach opisuje ako môžu rodičia, učitelia a študenti sami pomôcť a odstrániť následky utrpenia. Je tu zoznam, kategórie zranení (pridané sú moje vysvetlenia pri každom z nich, takže ak nájdete nezrovnalosť je skôr odo mňa ako od Olson). 

  1. Poškodenie kreativity: Škola potláča kreativitu. To je najviac viditeľný následok školy. Vlastné záľuby a záujmy študentov sú všeobecne ignorované. Iné a kreatívne riešenia problémov, odpovede študentov mimo rámec otázok, ktoré nespadajú do zoznamu učiteľových správnych odpovedí sú zaneprázdnenými učiteľmi hodnotené ako nesprávne.
    Memorovanie a testy s jednou správnou odpoveďou nedávajú priestor pre kreativitu. Olsonini respondenti ktorí sa venovali kreatívnemu životu tak spravili teda skôr napriek, ako kvôli škole. Museli sa navrátiť ku kreatívnemu duchu, tak ako to bolo prirodzené pre nich pred začatím školského vzdelávania. Môj vlastný úsudok je; hoci príliš veľa ľudí si myslí o kreativite, ktorú raz v školskom systéme stratili, že si tento nedostatok možno ani nevšimli. A potom sú tu tí, ktorí zostávajú vo svete tvorivosti, ktorej sa škola nedotýka, ale stanú sa neproduktívny v oblastiach na ktoré sa vzťahujú školské osnovy. Koľkí stratili matematickú predstavivosť vďaka školským vyučovacím procesom?
  2. Uškodenie rozhodnosti: v školách musia študenti neustále nasledovať určité pravidlá a postupy, ktoré nehrajú žiadnu úlohu v tvorivosti, musia odovzdávať zadania, ktoré nemajú žiadny zmysel v procese ich učenia. Žiaci zvyčajne nemajú žiadne právo spochybňovať tieto pravidlá a pokiaľ tak urobia sú považovaní za neposlušných a horšie. V úsilí vyhnúť sa problémom sa naučia slepo poslúchať a nasledovne taktiež byť teda nie príkladní občania v demokratickej krajine. Demokracia vyžaduje pýtať sa a trvať na zmene pravidiel, ktoré sú nespravodlivé alebo nedávajú zmysel. Uškodzujú sami sebe tiež idúc životom po omnoho užších chodníkov ako by mohli ak by ich škola nenaučila že je nebezpečné objavovať okraje.
  3. Sťaženie nesúhlasu: odpoveďou niektorých študentov na absolutistické pravidlá je skôr rebélie než poslušnosť. Môžu občas pociťovať hnev voči systému, ktorý im vzal slobodu a sebaúctu, voči učiteľom ktorí ako sa im zdá spolčili so systémom a taktiež voči poriadnym a poslušným spolužiakom. Vyjadrujú svoje opovrhnutie sediac vzadu v triede, trúsiac sarkastické poznámky, otvorene porušujú pravidlá a zriedkavo ukončia zadanú prácu. Rebélia môže byť niekedy lepšia než tiché nasledovanie pravidiel, ale ak zájde príliš ďaleko viac uškodí ako pomôže. Zlyhanie v škole môže viesť k ukončeniu perspektívnej budúcnosti. Hnev voči zvyčajnému školskému vzdelávaniu môže viesť aj k odmietnutiu všetkých foriem učenia sa. A najhoršia alternatíva je ak rebélia a vyjadrenie nesúhlasu vedie k poškodzovaniu seba a druhých, zvlášť ak sa žiak obráti ku drogám, promiskuite a kriminálnym činom ako sebavyjadreniu a ukázaniu vlastnej identity.
  4. Stav apatie: konštantná nudnosť školy, spracúvanie jednej úlohy za druhou podľa školského rozvrhu, nasledujúc školské pravidlá môže viesť k intelektuálnej ľahostajnosti. Veľa z Olsoniných respondentov opisovalo seba počas školy ako neprogresívnych či intelektuálne strnulých. Intelektuálne nadšenie je zriedkavo ocenené v škole, ale neprestajné opakovanie, rob čo máš, nikdy nezmeškaj termín, je ocenené. Vynikajúca práca v jednom predmete a zároveň zanedbanie iného je ocenené známkou A a z druhého predmetu F, ale priemerne dobré práce, bez inšpirácie môžu žiakovi zaručiť A z oboch predmetov. Toto je jeden z mnoho spôsobov ako škola ničí intelektuálne nadšenie. Keď študenti prejavia nadšenie obvykle to nemá nič dočinenia s ich lekciami.

Zvyšné tri kategórie podľa Olson sú ovplyvnené spôsobmi rozdelenia ľudí v školách. Žiakovi môže byť uškodené podľa toho či je radený v nižšej, vyššej alebo strednej kategórii.

  1. Zmeny podceňovania: V interview Olson zistila že pôvodom psychických zranení boli často dôvody ako iná rasa, sociálna trieda, pohlavie alebo výsledok merania inteligencie testami. V niektorých prípadoch sa zdalo byť jednoduchšie prispôsobiť sa predsudkom ako s nimi bojovať, a tak sa predsudok stal seba – naplňujúce proroctvo. Vo všeobecnosti dosiahnutá horšia známka v kurze odradila človeka od toho čo bolo jeho snom. Akoby biológ mal menej ambicióznu cestu kvôli známke D v desiatej triede. Akoby si spisovateľka myslela o profesionálnom písaní že je mimo jej rozsahu kvôli učiteľovi angličtiny, ktorý nevidel nápad a zaujímavú vetnú štruktúru v jej prácach a dával jej priemerné známky. Keby len študenti vedeli koľko skvelých úspechov dosiahli ľudia s nižšími známkami v škole! Keby len učitelia vedeli.
  2. Zmena v perfekcionizme: Výborné známky a ocenenia na testoch taktiež môžu spôsobiť poškodenie. Študenti, ktorí sa rozvíjajú ako jedinci s vysokými výsledkami môžu pociťovať tlak aby v týchto výsledkoch pokračovali aj naďalej, vo všetkom. Pre nich dokonca A- v teste, alebo len druhú najlepšiu známku v triede, odmietnutie v top športovej lige školy, môže vyvolať pocit odmietnutia samých seba či pocit neúspechu a vyvolanie pocitu zlého pohľadu od ostatných. Tento prehnaný perfekcionizmus vysvetluje prečo veľa „top“ študentov podvádza, keď od nich vyžadujú a očakáva sa lepšia známka ako ostatní žiaci.
    Pokiaľ sú známky počítadlo úspešnosti, všetko sa robí pre známky. V škole perfekcionizmus a intelektuálna apatia sú celkom kompatibilné. Pre dokonalé opísanie ako perfekcionizmus súvisí s reálnym vzdelaním odporúčam si pozrieť slavnú reč Eriky Goldson.
  3. Priemernosť: priemerný študent, ktorý ani nepadá ani nestúpa v očiach školských pracovníkov môže byť ako neviditeľný. V interview od Olson, títo ľudia opisujú svoje pocity že sa cítia bezvýznamný, akoby na nich nezáležalo. V najhorších prípadoch sa ich identity vytvoria s pocitom nedôležitosti, ako ľudia čo nič nezmenia, pokračujú v živote ale nikdy nevedú.

Aké sú tieto zmeny nevyhnutné! Vzdelanie aké tu je opísané nepotrebuje zavedené osnovy, násilné zadania, známkovanie a rozdeľovanie. V nastavení kde študent si vedie vlastnú cestu učenia, zaoberá sa jeho vlastnými záujmami, rozvíja sa každá osoba ako individualita s vlastnými schopnosťami a slabosťami. Neexistuje univerzálne známkovanie kto je horší a kto lepší. Tento druh školy je viac ako skutočný svet než  štandard ktorý je zaužívaný. V skutočnom živote totiž potrebujeme všetky druhy ľudí, talentov a osobností. A čo vy? Trpeli vaše deti v škole?


🌍 Líbil se vám tento článek? Jeho překlad vznikl díky práci dobrovolníků. Znáte nějaký jiný, který by stál za překlad, nebo chcete také nějaký přeložit? Zapojte se do skupiny Překládáme se SvobodouUčení.cz.

❤ Sledujte Svobodu učení na Facebooku, dostávejte upozornění na nové články, diskutujte s podobně smýšlejícími lidmi, prostě buďte s námi 🙂

🏠 Pojeďte s námi na pobyt do Svobodomu a poznejte nové, podobně smýšlející lidi, pro které dobrovolnost ve vzdělávání není prázdným pojmem!

Aktuální pobyty se Svobodou učení
    • 16-25/8/2019 Letní pobyt se Svobodou učení – FB událost, Přihláška
    • 4-13/10/2019 Podzimní pobyt se Svobodou učení (bude vyhlášeno)
mm

Peter Gray

Peter Gray je výzkumným profesorem psychologie na Bostonské univerzitě. Provedl a publikoval výzkum komparativní, evoluční, vývojové a vzdělávací psychologie; publikoval články o inovativních vzdělávacích metodách a alternativních přístupech k vzdělávání; a je autorem Psychologie (Worth Publishers), vysokoškolské učebnice k úvodu do psychologie, která je nyní již v 6. vydání. Vystudoval Columbia University a získal doktorát v biologických vědách na Rockefellerově univerzitě. Jeho současný výzkum a psaní se primárně zaměřuje na přirozené způsoby dětského vzdělávání a na celoživotní význam hry. Jeho vlastní hry zahrnují ne jen výzkum a psaní, ale také cyklistiku, jízdu na kajaku, lyžování a pěstování zeleniny.

Komentáře jsou uzavřeny .