Zatím žádné komentáře

Zamyšlení o dětech, násilí, svobodě, depresi a sexu

Mňa osobne až desí fakt, že násilie páchané na deťoch, je tak „prirodzené“ našej „demokratickej“ kultúre. V iných ako demokratických kultúrach ma to nezaskočí… Dejiny sú plné otroctva, či už v podobe násilia na tele, alebo na duši. V iných ako demokratických kultúrach otroctvo nie je nejako extra sofistikovane ukrývané za vzletné myšlienky ochrany práv a v mene dobra. Pán tak povedal, otrok musí plniť. Otec, mama povedali, dieťa musí plniť.

Demokratická kultúra však presvedčila svojich občanov o tom, že toto je sloboda, dobro a dobrý všemocný štát sa o všetko postará. Lenže v skutočnosti štát má všetku moc, slobodu… On je ten, kto rozhodne za občana a bude ho „chrániť“ aj proti jeho vôli.

Až ma desí, pre koľko ľudí sloboda nemá veľkú hodnotu a ani netušia za čo sú ju ochotní „vybártrovať“. Už len taká voľba do parlamentu, či do samosprávy je „dobrovoľný predaj“ vlastnej slobody. Deťom niečo také je úplne cudzie, pre ne sloboda má vysokú hodnotu, najvyššiu. A preto ich spoločnosť dospelých považuje za hlúpe. Lebo veď ony ešte o živote nič nevedia a trvajú na nejakej hlúpej slobode. Načo komu je sloboda? Lenže deti sa jej držia ako kliešť a nechcú sa jej vzdať. Na to slúžia školy – aby deti primäli vzdať sa slobody. Slobody, ktorá je vlastne prekážkou ich dobra a šťastia.

A dospelí predsa toho vedia viac ako deti, sú múdrejší. Veď napríklad máme psychológov, ktorí poznajú dieťa lepšie ako ono samo, máme tu iných odborníkov, ktorí myslia za nás a vedia o nás viac ako my sami. Rovnako aj dospeláci sa nepýtajú detí, ako seba vnímajú, čo chcú a kam smerujú. Nepýtajú sa vôbec, lebo ich to ani nezaujíma. Deti predsa nič nevedia. A toto presvedčenie (klamstvo) je argumentom na ospravedlnenie násilia.

Viete si predstaviť, že by chlap, ktorý znásilnil ženu, argumentoval pred sudcom, že on je vyštudovaný psychológ a tá žena trpela depresiou a on ju vlastne liečil? A že ona sa bránila voči dobru, ktoré jej naordinoval? A že by to sudca aj uznal? Takto to funguje v školstve a vo vzdelávaní. Tak ako nikto nemusí popierať, že sex môže byť dobrým liekom na depresiu, tak nikto nemusí popierať, že obsah učiva na školách nemôže byť dobré pre poznanie. Rovnako ako žene, ktorá trpí depresiou nikto nemôže nanútiť sex ako liečbu, rovnako by nemalo byť možné nanútiť nevzdelanému dieťaťu povinné vzdelávanie. A keď by už tá žena aj dobrovoľne chcela liečiť svoju depresiu sexom, ešte to neznamená, že tým nemá právo rozhodnúť sa slobodne, kto jej tento liek poskytne. To isté platí aj pri vzdelávaní. Keď sa aj dieťa chce vzdelávať, ešte to neznamená, že vzdelávať ho môže ktokoľvek, bez jeho súhlasu.

mm

Anton Adamčík

Anton je vyštudovaný pedagóg pre prvý stupeň základných škôl s 5-ročnou praxou. Je autorom experimentálneho projektu Škola hrou v Banskej Bystrici, ktorý bol oficiálne schválený Ministerstvom školstva SR v roku 1993. Dlhodobo sa venuje problematike školstva a výchovno-vzdelávacích systémov. Doterajšie systémy školstva považuje za vyhovujúce výlučne len štátnym záujmom. Záujmy dieťaťa, prevažne aj záujmy rodičov, učiteľov, zamestnávateľov, výskumníkov, umelcov i verejnosti sú buď celkom ignorované, alebo len čiastočne tolerované. Už pred 25 rokmi vypracoval koncept školského systému, ktorý mal výrazne znížiť právomoci štátu a postaviť voči nemu jako rovnocenné subjekty deti, rodičov, učiteľov, zamestnávateľov, výskum, umenie a verejnosť. V súčasnosti pracuje ako reportér TV JOJ na Slovensku. Popri tom sa angažuje v propagácii a presadzovaní slobodných škôl typu Sudbury Valley School, systému školstva i spoločnosti založeného na princípe partnerskej rovnosti v rozhodovaní.

Komentáře jsou uzavřeny .