Deti zvádzajú ku klamaniu a rodičov vystavujú tlaku: Armin Himmelrath nenechá na domácich úlohách ani suchej nitky.

Pán Himmelrath, čo vás vlastne na domácich úlohách tak rozčuľuje?

Vnášajú do rodín nepokoj, nútia deti klamať a nemáme z nich žiadny pedagogický osoh. Sám mám tri deti a táto téma nás sprevádza odkedy išlo prvé dieťa do školy. Spolu je to 32 rokov skúseností s domácimi úlohami.

Čo ste pritom ako otec zažívali?

Cítil som sa degradovaný na pomôcku učiteľov. Deti si, samozrejme, väčšinou nerobili domáce úlohy dobrovoľne. Musel som na nich teda vyvýjať nátlak, čo mi vôbec nebolo po vôli. Nie je to pekná rola, a tiež nevidím svoju úlohu otca v tom, že budem hrozby sankciami učiteľov prenášať ďalej. Lebo často to znamená: Ak si neurobíš domáce úlohy, dostaneš zlú známku. Je to v skutočnosti „čierna pedagogika“¹.

Vravíte, že domáce úlohy nútia deti klamať?

Áno, a to navzájom rodičov a učiteľov. Doma povedia, že nemajú nič na domácu úlohu, a v škole si vymýšľajú výhovorky, prečo si domáce úlohy nemohli urobiť. Niekedy dokonca rodičia urobia domáce úlohy namiesto detí. Jedna učiteľka základnej školy mi povedala, že sa to vyskytuje už v druhej triede. Aj v tomto prípade musia deti v škole klamať.

Píšete, že o tejto téme sa diskutuje už stáročia.

To ma tiež prekvapilo. Už školský poriadok z 15. storočia pojednáva o domácich úlohach. Od roku 1880 sa opakovane objavovali vedecké štúdie o domácich úlohách. A nikde som nenašiel dôkaz o ich prínose. V najlepšom prípade neškodia. Väčšinou sú domáce úlohy jednoducho nezmysel.

V čom spočíva ich nezmysel?

Vzácny čas vyučovania sa stráca diskusiou o úlohách, ich zadávaním a naháňaním do ich plnenia. Väčšinou je úplne nemožné domáce úlohy podrobne prediskutovať alebo poskytnúť každému individuálnu spätnú väzbu. Keď už na to príde, učiteľ každú úlohu iba odfajkne. Počas jednej vyučovacej hodiny prídu na rad možno dvaja alebo traja žiaci so svojimi domácimi úlohami. Ostatní sa týmto učia, že na ich práci vlastne nezáležalo. Prinajmenšom nie pre vyučovanie.

Okrem toho píšete, že domáce úlohy sú sociálne nespravodlivé. To napríklad kritizuje aj sociologička Jutta Allmendinger.

V prípade domácich úloh majú rodičia rozhodujúci vplyv. Učiteľ odsúva zodpovednosť na nich. A vôbec neberie ohľad na to, či ide o nekvalifikovaných pracovníkov alebo rodinu profesorov. To sú predsa úplne odlišné východiskové podmienky! A to často vedie k tomu, že žiaci, ktorí by si z domácich úloh mali niečo vziať, si ich neurobia. A tí, ktorí ich možno ani vôbec nepotrebujú, ich robia pravidelne.

A čo s tvrdením, že učivo si možno upevniť len opakovaním?

Najlepšie sa žiaci učia, keď majú vysokú motiváciu. Moje deti vedia po anglicky lepšie než ja, pretože sa to naučili vďaka počítačovej hre, ktorou sú úplne nadšené. Je nesprávne, ak sa slovíčka učíme len zo strachu pred trestom alebo zlou známkou, to nemá z dlhodobého hľadiska taký efekt.

Prečo je potom tak veľa učiteľov, ale aj rodičov a žiakov presvedčených o tom, že domáce úlohy sú nevyhnutné?

To je určite zvláštne. Domnievam sa, že tá predstava, že domáce úlohy sú súčasťou školy, je tak hlboko zakorenená v našom vedomí, že si už nikto nekladie otázku, či to je aj zmysluplné. V podstate každý, koho sa opýtate, je s touto situáciou nespokojný. Jeden učiteľ mi raz povedal, že učil štyridsať rokov a s domácimi úlohami to jednoducho nikdy nefungovalo.

Akú alternatívu navrhujete?

Domáce úlohy by sa mali presunúť späť do školy. Úlohy by nemali byť zadávané paušálne, ale iba vtedy, keď sú pre vyučovanie zmysluplné a žiaci poznajú ich význam. Takýto nový koncept sa dá lepšie uskutočniť v rámci celodenných škôl. Mimochodom, školy, ktoré skúšajú nezadávať domáce úlohy, zaznamenali úžasné výsledky.

Napríklad?

Žiaci jednej základnej školy v Braunschweigu mali každý deň doma štvrťhodinu čítať. Deti rodičov s vyšším vzdelaním to aj robili, ale deti rodičov s nižším vzdelaním takmer nikdy. Škola následne rozhodla, že v celej škole skrátia tretiu vyučovaciu hodinu o štvrťhodinu. V tomto čase teraz čítajú všetci žiaci. Na začiatku sa to stretlo s veľkým odporom, a to aj zo strany učiteľov. Avšak medzičasom každý môže vidieť, aký veľký pokrok deti v čítaní urobili, a že z toho profitujú na všetkých predmetoch.

Čo si myslíte o referátoch?

V princípe ich považujem za veľmi dobré. Na nich sa môžu žiaci naučiť, ako sa dopracovať k vedomostiam samostatne a vidia, že ich výsledky sú pre vyučovanie dôležité. Ale aj referáty možno presunúť späť do školy. Na to však musia byť poskytnuté vhodné prietory a kapacity. Viem o jednom gymnáziu vo Švajčiarsku, ktoré už viac nezadáva domáce úlohy. Namiesto toho teraz robia žiaci počas prvej hodiny tzv. školské úlohy. Učia sa samostatne, ale učitelia sú vždy nablízku. Tam sú oveľa lepšie podmienky pre vzdelávanie, než doma.

Čo vlastne o knihe hovoria vaše deti?

Tie sú samozrejme nadšené. Ale inak sa musím dosť často obhajovať, najmä medzi učiteľmi. Je to pálčivá téma, pri ktorej všetci vedia, že to nefunguje dobre. S odporom sa tu musí počítať.

Zhovárala sa Sylvia Vogt.

Armin Himmelrath, 48, je žurnalista v oblasti vedy a vzdelávania. Jeho kniha „Domáce úlohy, nie ďakujem!“ práve vyšla (pozn. v roku 2015) vo vydavateľstve Hep (152 strán, 16 €).

¹čierna pedagogika – označenie pre neľudské, ponižujúce a bezohľadné prístupy a praktiky, využívané pri výchove a vzdelávaní detí. Ako „čierna pedagogika“ možno označiť akékoľvek násilie, zastrašovanie, manipulatívnosť, represívne (t.z. donucovacie) výchovné prostriedky pri vzdelávaní.